Klára Hartlová a Alexandra Grüner

V kontexte súčasných interpretácií sa môže zdať, že práce oboch vystavujúcich, ktoré sú študentkami Akadémie výtvarných umení v Prahe, sú aj vzhľadom k ich štúdiu psychológie a psychoanalýzy podmienené témami snov a nevedomia. Spoločným prvkom medzi maľbou a psychoanalýzou totiž môže byť práve dôraz na vnútorné prežívanie, pamäť a nevedomé vrstvy skúsenosti. Rovnako ako psychoanalýza, aj ich výtvarná prax využíva prvky fragmentácie, náznakov, symbolov a istej neprítomnosti „hlavného“ subjektu, ktorý nie je jednoznačne čitateľný, ale ktorý otvára priestor na ďalšie rôznosmerné čítanie práve na území podvedomia a prekonaných či stále pôsobiacich atavizmov. A práve pojmy „absencie“ a ticha akoby tu boli najdôležitejšími prvkami budovania zmyslu ich malieb a inštalácií: to, čo nie je priamo zobrazené, no napriek tomu formuje význam. Tento typ maľby tak môže fungovať ako vizuálny ekvivalent analytického procesu, v ktorom sa zdanlivo nesúvisiace obrazy spájajú do osobnej významovej štruktúry; preto napokon aj ichspoločné vystavenie. Každá z vystavujúcich sa pritom k takejto absencii prítomného dostáva rozdielnym spôsobom. Maľby Kláry Hartlovej skúmajú predovšetkým vzťahy medzi pamäťou a zabudnutím…, áno, je to obecná formulácia ich princípu nerešpektujúca žiadny osobný rozmer výpovede, pokiaľ ale za takouto interpretáciou nestojí prežitý osobný príbeh, blízkosť smrti, príbeh, ktorý nie je možné negovať, láska a cit, ktorých stopa je (akokoľvek adekvátne) de facto nezobraziteľná, no stále prítomná a nevyma zateľná. Chápme teda Klárine maľby ako opätovné sprítomnenia spomienky, ktoré sa – chtiac nechtiac – ustavične odohrávajú medzi hranicami melanchólie, smútku, neuzavretého a večne prítomného príbehu. Scenár vyjadrenia smrti ale ťaží z absencie jej zobrazenia, preto melancholické a snové priestory, preto obecné fragmenty reality, čo sa miešajú s vnútornými spomienkami a večne sa vracajúcimi pocitmi neuchopiteľnosti, nestálosti, absencie. Maľby Alexandry Grüner chápme ako miesta prechodu, kde obraz nie je reprezentáciou, ale udalosťou vnímania. Materiál, priestor a ticho, ktorými sú tieto maľby ustavične prítomné, tu fungujú ako samotné filozofické nástroje: umožňujú divákovi zažiť krehkosť významu ešte predtým, než sa takýto slovami neobsiahnuteľný význam ustáli v dákej exaktnej interpretácii. Alexandrine maľby tématizujú bytie v stave medzi, kde sa subjekt rozpadá na zmyslové stopy, na posledné zvyšky skúsenosti a prvé náznaky očakávania. Telo sa tu rozpadá na zmyslové znaky, na porcelánovú škrupinu, do ktorej stačí jemne fúknuť a pred očami sa nám rozpadne na stovky fragmentov. Od prvých malieb, pracujúcich s jemnými závesmi a pavučinovými záclonami prekrývajúcimi samotný subjekt maľby „vystrašených“ detských či dospelých tiel, až po súčasné strácajúce sa telo, zneisťuje ich čitateľnosť až k definíciám akejsi neuchopiteľnosti či absencie významu. Rôznosmernosť čítania spoločne realizovaných inštalácií Kláry Hartlovej a Alexandry Grüner dokonca odkazujú k ústredným bodom derridovskej dekonštrukcie: ustavičné odkladanie významu, prítomnosť ustavične atakovaná prvkami absencie či význam rozpadajúci sa v samotnom akte čítania. Sú ale „objektívne“ čítanie a pokus o nachádzanie zmyslu ešte stále potrebné na území, ktoré podlieha vizuálnym hedonizmom? Každá inštalácia, ktorá čerpá zo zmyslového preťaženia, v ktorom sa fragmenty hromadia do spektákla presýtenia (balansujúceho medzi fascináciou a únavou pohľadu), tak potenciálne kolíše medzi kritickým rozkladom významu a pôžitkom z jeho nadbytku. V tejto súvislosti sa mi pred oči tlačí otázka, či – v prípade ak ich práce tématizujú vzťah medzi prítomnosťou a absenciou – nefungujú práve „fragment“, „náznak“ či „stopa“ ako priame ontologické dôkazy pominuteľnosti. A, ako pri každej výtvarnej práci za celé obdobie pokusov o definovanie vzťahu autor-dielo-divák, aj tu už stokrát prichádza permanentná konfrontácia s otázkou, či je samotný objekt nositeľom významu, alebo sa význam definuje až v akte jeho vnímania… Akoby sa totiž psychoanalýza v geste autorskej výlučnosti v ich prácach obracala až k horizontu nejakého tušeného existencializmu, v ktorom nevedomie prestáva byť osudom a stáva sa ustálenou situáciou bytia. Je zrejmé, že v bode, v ktorom analýza vysvetľuje príčiny, kladie existencializmus dôraz na voľbu, a subjekt (či autor alebo obraz sám) sa z objektu „výkladu“ a „vysvetlenia“ mení na nositeľa vlastnej existencie („výpovede“).

Martin Gerboc, január 2026