JÁN TRIAŠKA

Ján Triaška (1977) sa narodil v Novom Sade a žil v Báčskom Petrovci. Po ozbrojených konfliktoch a dvoch vlnách kríz na území bývalej Juhoslávie v deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa v roku 1999 presťahoval do Bra- tislavy. Táto kritická situácia Jána Triašku dobre vyškolila na vnímanie rôz- nych politických sporov, nacionalizmov, patologických javov v spoločnosti a politike meniacich sa krajín ostbloku. Ako sám hovorí, o slovenskú politiku a jej mocenské posuny sa začal zaujímať zhruba od roku 2001, v čase, keď sa oboznámil so slovenskou politickou scénou. Slovenskú spoločnosť a jej vývoj od tej doby dobre pozná. Hoci za viac ako dve dekády prešla rovnakou glo balizáciou a treťou informačnou a aj priemyselnou a technickou revolúciou, Triaška si zachováva reakčnú citlivosť na jej vývojové paradoxy, politické ko rupcie, nevzdelanostné prešľapy. Hoci na začiatku milénia to vyzeralo u Triašku na príklon k politickému a sociálnemu aktivizmu, najmä v dielach vo verejnom priestore. Neskôr už skoro výlučne pri práci s obrazom – maľbou a kresbou pracuje sám za seba, ako človek boriaci sa s nedostatkami spoločnosti – so základným právom vy jadrenia občianskeho postoja. Z množstva tém si vyberá developerskú žraločiu agresivitu pri výstavbe a zaberaní verejného priestoru súkromnými vlastníkmi (2014 – 2016), tematizuje rozmach výstavby domov a ich farebnej kontrastnej jednotvárnosti unifikovanej stavebným systémom či zatepľovavaním starších bytových fondov.. Od roku 2016 tematizuje nárast nacionalizmu v strednej Európe ako aj vo svete, vždy zastáva antipopulistické postoje, uprednostňuje fakty namiesto propagácie, je opatrný voči nepodloženým tvrdeniam. V umeleckej praxi s tými novými fenoménmi 21. storočia, v postfaktuálnej dobe, kde (dez)informačný šum prekričal základné fakty a realita sa rýchlo mení, sa Triaška vyjadruje po malým médiom maľby, respektíve maľby v kombinácii s kresbou. Cez symbol ické paradoxy, kryptované spojenia jasných symbolov a predmetov bez am bícií na hlbší význam, v spojení až s kompromitujúcou, výraznou farebnosťou dosahuje mimikrické narušenie zaužívaných maliarskych žánrov (krajiny, zátišia, portrétu) a posúva ich do podvratného významu. Od určitej doby pracuje so stratégiou podávania vizuálnej informácie ako deep fake – reprodukuje tisíckrát reprodukované a pritom vylaďuje mentálne posolstvo vo svoje presvedčenie. Ján Triaška na výstave v bratislavskej Galérii 19 prezentuje kurátorský výber diel spadajúcich do rokov 2021 – 2025. Selekcia je zameraná na diela zo série Doplnky k revolúcii (2021), v ktorých tematizuje nárast extrémizmu v európskej spoločnosti, na oboch spektrách politickej ľavice a pravice. Skep ticizmus z neoliberálneho opojenia nultých rokov 21. storočia, následné vy chýlenie spoločnosti k extrému pravicového a ľavicového spektra po roku 2015 a skepsa z nahlodanej spoločnosti sú zhmotnené v rozsiahlej maliarskej sérii Doplnky k revolúcii (2021). Tematizuje a hyperbolizuje ľavicové a pravi cové myšlienkové zdroje od literárnych textov až po nevyhnutné doplnky „outfitu“, ako aj internetovej performativity. Ďalšou súčasťou výstavy sú série Pod Kriváňom (2024 – 2025), Totem (2024 – 2025) – obe sa venujú národ nej symbolike aj jej možným mýtizáciám. Symbolom národného charakteru, z možného prírodného diapazónu národných symbolov, je vrch Kriváň, názov má odvodený od zakriveného vrchu masívu Vysokých Tatier, objavuje sa v povestiach, je na eurominciach, stal sa eptitetonom ornans. Mimochodom, na Slovensku je viac vrchov oficiálne pomenovaných Kriváň (ľudová sloves nosť predsa pomenovala len to, čo vizuálne videla), aj jedna obec, iné zas sú od tohto názvu odvodené. Tak ako v sérii Doplnky k revolúcii sa autor zame riava na afinitu k extrému, v sérii Pod Kriváňom cituje niektoré známe diela slovenského maliara, tvorcu slovenského mýtu Martina Benku (1888 – 1971). S etnicitou spravidla súvisia isté symboly a symbolické epitetá emocionál nej povahy – v prípade tradičného slovenského povedomia sú to prvky ako „krajina medzi Dunajom a Tatrami, Kriváň, Poľana, Zobor, Devín, Váh, Dunaj, postavy ako Svätopluk, Cyril a Metod, Jánošík, i keď ich obsahová náplň oplý va vykonštruovanými vlastnosťami a je stereotypizovaná.“1 Triaška vedome cituje národné symboly – vrch Kriváň, folklórne oblečené postavy pastierov. Vo svojich maľbách tieto symboly sedliakov z ľudu – pastierov – salašníkov spod hôr (ktorých Benka väčšinou zobrazoval) multiplikuje, farebne tonálne hyperbolizuje, metaforizuje svojím jazykom a pretvára na formu sochy, nechá va ich obrastať brečtanom na znak nemennosti. Triaška sa vracia k zabetóno vanému ideálu, mýtu, ktorý je vo všeobecnosti braný ako fakt, na ktorom väčšina bežných obyvateľov Slovenska stavia svoju historickú podstatu. Kriváň ako vrch na svojich maľbách multiplikuje nie preto, že by Kriváňov bolo geograficky na Slovensku viac, ale pre symbolický rozmer, kvôli jeho tvaru, ako aj pre historický rozmer – na Kriváň v roku 1841 vystúpili štúrovci. Ten to vrch ako symbol pretrval dodnes, nachádza sa napríklad na eurominciach. Upozornením na túto tému sa autor správne obracia do minulosti – v sloven skej spoločnosti po roku 1989 sa nevenovala pozornosť dôkladnej práci s historickou pamäťou, kolektívnou pamäťou.

Ivana Moncoľová, december 2025