Martina Rötlingová

Martina Rötlingová (1987) je výtvarníčka, ktorá má už za sebou celkom pestrú autorskú, ale aj životnú púť. Absolvovala niekoľko samostatných a kolektívnych prezentácií nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí (Taliansko, Česká republika, Francúzsko, Belgicko, Kolumbia, Bulharsko a i.). Žije a pracuje v Antverpách.

Martinina tvorba reflektuje niekoľko zaujímavých myšlienkových rovín, týkajúcich sa prevažne jej vlastného kritického pohľadu na vnímanie ľudského tela v kontexte súčasného reálneho a mediálneho sveta. Zneisťuje priam rutinné predstavy o atribútoch ľudskosti a telesnosti, ktoré sa od narodenia vštepujú, selektívne pričleňujú, tomu ktorému pohlaviu a ich jedinou istotou je kontrolovaná nadvláda. Cez tento ovládací mechanizmus sa ospravedlňuje a variuje všetko, čo sa zmestí do jednotlivých vymedzených kategórií.

Jej modelmi sú predovšetkým ženské akty stvárňované pohľadom ženy, bolestivo zraniteľné v procese vyhovieť sebe i okoliu v celom tom konfrontačnom procese.

Nová séria obrazov a grafík je tak trocha zasa iná a siaha po klasickom námete starnutia a napokon aj nebytia. Nejde o kritickú sériu najväčšieho biznis plánu 21. storočia, ale o vnímavé predstavenie prežívania zmien sprevádzajúce tento proces. Prirodzenosť procesu je veľmi neprirodzenou a ťaživou výzvou pre rôzne dôvody a k pochopeniu nestačí racionalita. Zmysluplnosť hľadá v zapozeraní sa do priestoru kože, ktorá je najväčším orgánom tela. Priestranným a neúprosným záznamníkom udalostí. Pamäťou skúseností, zranení, zdarených i slepých ciest, zbierkou všetkých informácií spojených s jedincom i minulosťou generácií. Dobre uchované vo vráskach, záhyboch, pigmentácii, zraneniach a vo všetkých jej bunkách. Je domácim obrusom nášho života, ktorý čím sme starší, tým menej sa nám chce prestierať a dávať do pozornosti jej pribúdajúcu krehkosť.

Čas prináša aj pochopenia a vyrovnanosť, ale ak je predstava ideálu konfrontovaná s reálnymi procesmi, tak to je aj fascinujúci element pre výtvarníka a obrovská príležitosť rozobrať tému v rôznych významových rovinách.

Martina predstavuje viacero vzoriek svojho objavu, ktoré spracováva formou kombinovania vybraných elementov s detailnými výrezmi vlastného alebo aj cudzieho tela.

V sérii malieb siaha po autoportréte bez portrétu, teda možnosťou dosadiť si vlastnú skúsenosť bez konkretizovania jej osobného emočného prežívania. Zjavné sú fyzické zranenia po chcených či náhodných dotykoch. Nútia nás vyšetriť situáciu, identifikovať príčinu a dôvody, poznať vlastnú škálu stôp násilných či intímnych prejavov, spomenúť si na seba.

Živý materiál tela, jeho mäkkosť v kresbách konfrontuje s materiálom tvrdej kosti, symbolom pominuteľnosti. Fialová farba, príznačná pre stuhy venca kombinovaná s blankytnou modrou pôsobia ako sladké memento mori.

Priebeh zrenia je citeľný aj v prevedení drobných, detailne spracovaných grafikách.

V zostave, ako vyberá a spája do celku všetky tie drobné detaily, na ktoré sa zameriava, a príslušenstvo, s ktorým žongluje, vyvolávajú vo mne rôzne otázky:

Čo a kto sú tie doplnky? Šperky ženského tela, zaslúžené odkazy, nechcené dary? Rany na tele, bežná vec, prirodzený doplnok zásluh za vernosť, túžby, vášnivosť a oddanosť?  Kosti ako zvláštne hračky, ktoré máme mať na pamäti? Výzvy k sebatrýzneniu? Bolesť generácie? Zo všetkého trošku?

Martinine telá sú vychladnuté, transformované do spomienky. Príznačná škála farieb skoro v jednom tóne, kontrolovaný rukopis a realistický prejav sú v súlade s hlavným zámerom zdokumentovať cez reálne, ale aj inscenované situácie čas.

Pripomínajú farmaceutické zátišia s ľudskou figúrou, ktorá je veľmi neosobná distingvovaným stvárnením, ale o to hrozivejšie a smútok vyvolávajúce dokonalým, mladosťou prekypujúcim telom postaveným do tejto situácie, ktoré takto veľmi presvedčivo pripomína a zdokonaľuje pominuteľnosť. Komunikuje cez seba o nás.

Táto nová séria je, samozrejme, podmienená aj už jej známym zaujatím stereotypnými normami a tento element sa preniesol viac menej do estetiky spracovania témy. A tak trocha som na pochybách, či generačne takej mladej výtvarníčke  „sa patrí“ zaoberať smrťou, a čo za mediálnu či inú hru to s nami hrá…, ale skôr sa prikláňam k verzii, že ešte krásne a naivne a našťastie nevie a zmieruje sa s neodvratnými zmenami, kreatívne si predstavuje, preberá atribúty a vytvára vlastnú verziu sveta i nesveta..

A prajem jej to.

 

Emőke Vargová, apríl 2025