JOZEF MNICH
V TIENI TULIPÁNOV. OD SUROVINY K MOCI
od 6. 2. 2025 do 28. 2. 2025
Prvá samostatná výstava grafika a absolventa VŠVU Jozefa Mnicha (1997) predstavuje jeho najnovší projekt, v ktorom skúma presahy maliarskeho a grafického média. V Galérii 19 prezentuje cyklus V tieni tulipánov. Od suroviny k moci. zahŕňajúci subtílne formáty ako experimenty na po-medzí maľby a grafiky. Jozef Mnich v nich ukrýva a zároveň poodhaľuje viac rovín, skrytých tém a symbolov.
Hlavnou témou jeho autorského cyklu sa stalo baníctvo, ťažba a z nich vyplývajúce sociálne, ekonomické a ekologické dopady spojené s hutníckym priemyslom, ktorý má na území Slovenska bohatú históriu. Baníctvo bolo po stáročia pilierom miestnej ekonomiky a hospodárskej sily, čo sa odrážalo aj v identite a kultúrnych hodnotách daného regiónu a jeho obyvateľstva. Neskôr, keď banícka práca ustúpila do úzadia, začali mnohé komunity čeliť nezamestnanosti a stagnácii. Tieto zmeny mali ďalekosiahle následky na spôsob života a hodnoty, ktoré boli dlhé roky základom miestnej komunity a jej identity. Jozef Mnich sa svojím autorským cyklom zamýšľa nad pojmom ťažby ako fundamentálnym procesom, ktorý sa netýkal len fyzického získavania surovín, ale aj tvarovania myslenia, postojov, spoločenských vzorcov, kolektívnej pamäte a kultúrnych hodnôt. V projekte V tieni tulipánov. Od suroviny k moci. mapuje prostredie svojho rodiska na východnom Slovensku, kde sa ťažila meď.
Baníctvo skúma tiež ako proces, ktorý si vyžaduje neustále zasahovanie do prírodných zdrojov, pričom tento proces ignoruje dlhodobé následky ťažby na ekosystémy. Príroda sa vníma ako nevyčerpateľný zdroj a su-rovina. Mnich nachádza paralelu aj v súčasnej spoločnosti vnímajúcu jednotlivca na úrovni suroviny, ktorú treba tiež prakticky „vyťažiť“. Opracovávanie a tvarovanie kovov abstrahovaných z rudy je ďalšou vrstvou témy. Stáva sa metaforou deformácie spoločnosti, jej názorov a hodnôt. Mnich ide ešte viac pod povrch, keď tekutou, podliehajúcou tlaku a skresleniu, označuje aj samotnú ľudskú pamäť. Kvôli jej selektívnosti, tvárnosti, nejednoznačnosti a ambivalentnému charakteru.
Nielen uvažovanie o kontextoch diela, ale aj samotný spôsob tvorby je u Jozefa Mnicha viacvrstvový. Najprv skicuje v počítači, vytvára digitálny obraz, prekrýva vrstvy a vytvára plán plôch, ktoré chce zoškrabať či odstrániť. Potom robí fyzickú podmaľbu na ploche, na ktorú neskôr pridáva ďalšie vrstvy schopné oddeľovania. Techniku vrstvenia kreuje už dlhšie obdobie a skúša rôzne možnosti prostredníctvom experimentov – používa olejomaľbu, airbrush a rôzne medzistupňové nátery (latex, šeps, damarový lak). Maliarske vrstvy zámerne necháva popraskať, preškriabava ich či úplne odstraňuje, a tým odhaľuje, čo sa nachádza pod nimi. Samostatnou kapitolou sú jeho monotypie. Vznikajú ako olejové odtlačky na papieri
a majú skôr maliarsky, ako grafický charakter, s odklonom od zobrazovaného. Námety sú rozostrené alebo sa zlievajú, čím vznikajú akési portréty – antiportréty a nekonkrétne figurálne zoskupenia s témou práce. Mnichove monotypie vznikajú v dvoch verziách – na „airbrushovej“ maľbe na papieri alebo samostatne na papieri bez podmaľby. Portréty baníkov sú fiktívne, ale figurálne výjavy na papieri vychádzajú z dobových fotografií zachytávajúcich baníkov pri práci.
Jozef Mnich vo svojich dielach používa vlastnú ikonografiu, fiktívne portréty baníkov, zapája AI a fotky voľne stiahnuteľné na sieti, vytvára koláže. V jeho výjavoch väčšinou nie sú konkrétni ľudia, ale postavy generované systémom. Portréty fiktívnych pracovníkov pretavuje do zobrazení, čím vytvára podobizne alebo figurálne kompozície na neutrálnom pozadí. V jeho maľbách sa objavujú viaceré atribúty – budovy, tváre, kvety,
lebky, časti krajiny a nápisy. Používa kvety, ktoré má spojené s istou nos-talgiou z detstva. Zároveň sú to rastliny späté so symbolikou baníctva – fialka, konvalinka, „klinček“/karafiát, ktoré symbolizujú pokoru, skromnosť, ťažkú prácu, nádej, návrat svetla, prírodu, jar a nové začiatky. Alebo kvet spojený s vyššou triedou – tulipán, ktorý sa v histórii spájal s aristokraciou a vnímal ako luxusný tovar a platidlo. Na inom výjave sa objavuje lebka ako kritika výnosu, peňazí a kapitálu, ktoré sú nadradené zdraviu zamestnancov a ľudským životom. Budova, banícka bytovka, je symbolom práce a odmeny pre výkonného pracovníka. Má byť domovom, pocitom bezpečia, útočiskom po nebezpečnej práci. Skrytý nápis „Mine Closed“ zase hovorí o zatváraní baní po páde komunizmu. Autor ním odkazuje na fakt, že po zmene zriadenia veľa ľudí v jeho dedine prišlo o prácu, živobytie i tradíciu. Boli (a stále sú) prinútení odchádzať za prácou do zahraničia alebo do Bratislavy, ako aj samotný autor zastupujúci mladú generáciu. Často sú týmito okolnosťami upevňované aj stereotypy, že muž cestuje za prácou a žena ostáva doma s rodinou, čo Mnich na jednej z malieb vizualizuje v podobe dvoch vrabcov, samca a samičky.
Jozef Mnich vníma svojich baníkov ako hrdinov-antihrdinov. Tí v obrovskej námahe vyťahujú kusy rudy na povrch zeme a stávajú sa nositeľmi myšlienky, že z niečoho surového a neopracovaného môže vzniknúť niečo ušľachtilé a užitočné, ale i chladné a nebezpečné. Ruda, ktorá môže byť premenená na lekársky prístroj, aby zachránila život, sa tiež môže stať základom zbrane, ktorá ho vezme. Tento dualizmus potenciálu – tvorivý aj deštruktívny – je pre autora neoddeliteľnou súčasťou našich životných rozhodnutí a myslenia. Všetci sme „v tieni tulipánov, ktoré sa pohybujú od suroviny k moci a späť“ a niekedy sme nimi my sami.
Marianna Brinzová, február 2025
Hlavnou témou jeho autorského cyklu sa stalo baníctvo, ťažba a z nich vyplývajúce sociálne, ekonomické a ekologické dopady spojené s hutníckym priemyslom, ktorý má na území Slovenska bohatú históriu. Baníctvo bolo po stáročia pilierom miestnej ekonomiky a hospodárskej sily, čo sa odrážalo aj v identite a kultúrnych hodnotách daného regiónu a jeho obyvateľstva. Neskôr, keď banícka práca ustúpila do úzadia, začali mnohé komunity čeliť nezamestnanosti a stagnácii. Tieto zmeny mali ďalekosiahle následky na spôsob života a hodnoty, ktoré boli dlhé roky základom miestnej komunity a jej identity. Jozef Mnich sa svojím autorským cyklom zamýšľa nad pojmom ťažby ako fundamentálnym procesom, ktorý sa netýkal len fyzického získavania surovín, ale aj tvarovania myslenia, postojov, spoločenských vzorcov, kolektívnej pamäte a kultúrnych hodnôt. V projekte V tieni tulipánov. Od suroviny k moci. mapuje prostredie svojho rodiska na východnom Slovensku, kde sa ťažila meď.
Baníctvo skúma tiež ako proces, ktorý si vyžaduje neustále zasahovanie do prírodných zdrojov, pričom tento proces ignoruje dlhodobé následky ťažby na ekosystémy. Príroda sa vníma ako nevyčerpateľný zdroj a su-rovina. Mnich nachádza paralelu aj v súčasnej spoločnosti vnímajúcu jednotlivca na úrovni suroviny, ktorú treba tiež prakticky „vyťažiť“. Opracovávanie a tvarovanie kovov abstrahovaných z rudy je ďalšou vrstvou témy. Stáva sa metaforou deformácie spoločnosti, jej názorov a hodnôt. Mnich ide ešte viac pod povrch, keď tekutou, podliehajúcou tlaku a skresleniu, označuje aj samotnú ľudskú pamäť. Kvôli jej selektívnosti, tvárnosti, nejednoznačnosti a ambivalentnému charakteru.
Nielen uvažovanie o kontextoch diela, ale aj samotný spôsob tvorby je u Jozefa Mnicha viacvrstvový. Najprv skicuje v počítači, vytvára digitálny obraz, prekrýva vrstvy a vytvára plán plôch, ktoré chce zoškrabať či odstrániť. Potom robí fyzickú podmaľbu na ploche, na ktorú neskôr pridáva ďalšie vrstvy schopné oddeľovania. Techniku vrstvenia kreuje už dlhšie obdobie a skúša rôzne možnosti prostredníctvom experimentov – používa olejomaľbu, airbrush a rôzne medzistupňové nátery (latex, šeps, damarový lak). Maliarske vrstvy zámerne necháva popraskať, preškriabava ich či úplne odstraňuje, a tým odhaľuje, čo sa nachádza pod nimi. Samostatnou kapitolou sú jeho monotypie. Vznikajú ako olejové odtlačky na papieri
a majú skôr maliarsky, ako grafický charakter, s odklonom od zobrazovaného. Námety sú rozostrené alebo sa zlievajú, čím vznikajú akési portréty – antiportréty a nekonkrétne figurálne zoskupenia s témou práce. Mnichove monotypie vznikajú v dvoch verziách – na „airbrushovej“ maľbe na papieri alebo samostatne na papieri bez podmaľby. Portréty baníkov sú fiktívne, ale figurálne výjavy na papieri vychádzajú z dobových fotografií zachytávajúcich baníkov pri práci.
Jozef Mnich vo svojich dielach používa vlastnú ikonografiu, fiktívne portréty baníkov, zapája AI a fotky voľne stiahnuteľné na sieti, vytvára koláže. V jeho výjavoch väčšinou nie sú konkrétni ľudia, ale postavy generované systémom. Portréty fiktívnych pracovníkov pretavuje do zobrazení, čím vytvára podobizne alebo figurálne kompozície na neutrálnom pozadí. V jeho maľbách sa objavujú viaceré atribúty – budovy, tváre, kvety,
lebky, časti krajiny a nápisy. Používa kvety, ktoré má spojené s istou nos-talgiou z detstva. Zároveň sú to rastliny späté so symbolikou baníctva – fialka, konvalinka, „klinček“/karafiát, ktoré symbolizujú pokoru, skromnosť, ťažkú prácu, nádej, návrat svetla, prírodu, jar a nové začiatky. Alebo kvet spojený s vyššou triedou – tulipán, ktorý sa v histórii spájal s aristokraciou a vnímal ako luxusný tovar a platidlo. Na inom výjave sa objavuje lebka ako kritika výnosu, peňazí a kapitálu, ktoré sú nadradené zdraviu zamestnancov a ľudským životom. Budova, banícka bytovka, je symbolom práce a odmeny pre výkonného pracovníka. Má byť domovom, pocitom bezpečia, útočiskom po nebezpečnej práci. Skrytý nápis „Mine Closed“ zase hovorí o zatváraní baní po páde komunizmu. Autor ním odkazuje na fakt, že po zmene zriadenia veľa ľudí v jeho dedine prišlo o prácu, živobytie i tradíciu. Boli (a stále sú) prinútení odchádzať za prácou do zahraničia alebo do Bratislavy, ako aj samotný autor zastupujúci mladú generáciu. Často sú týmito okolnosťami upevňované aj stereotypy, že muž cestuje za prácou a žena ostáva doma s rodinou, čo Mnich na jednej z malieb vizualizuje v podobe dvoch vrabcov, samca a samičky.
Jozef Mnich vníma svojich baníkov ako hrdinov-antihrdinov. Tí v obrovskej námahe vyťahujú kusy rudy na povrch zeme a stávajú sa nositeľmi myšlienky, že z niečoho surového a neopracovaného môže vzniknúť niečo ušľachtilé a užitočné, ale i chladné a nebezpečné. Ruda, ktorá môže byť premenená na lekársky prístroj, aby zachránila život, sa tiež môže stať základom zbrane, ktorá ho vezme. Tento dualizmus potenciálu – tvorivý aj deštruktívny – je pre autora neoddeliteľnou súčasťou našich životných rozhodnutí a myslenia. Všetci sme „v tieni tulipánov, ktoré sa pohybujú od suroviny k moci a späť“ a niekedy sme nimi my sami.
Marianna Brinzová, február 2025
Nie je možné pridávať komentáre.