Milan Tittel

Periférium mala byť pôvodne autorská výstava Milana Tittela, lenže Milan Tittel nerád vystupuje iba za seba. Najradšej má okolo seba družinu, suitu, povedzme umelcov či skôr spriaznených duší, s ktorými dlhodobo komunikuje a postupne, nevtieravo ich privádza k spoločným projektom. Zloženie tejto družiny sa časom mení, ale dá sa povedať, že vystavujúci autori Cyril Blažo, Miroslav Csölle, Eduard Kudláč, Martin Vongrej – v rozpätí od staršej k mladšej strednej generácii – patria k jej jadru.
Je známy výrok Marcela Duchampa, akési proroctvo, vyslovené ku koncu jeho života: Veľký umelec zajtrajška pôjde do undergroundu. Zdá sa, že v dnešnej mediálne presýtenej dobe, keď (skoro) každý je online k dispozícii, to nemôže platiť. Ale iná vec je, keď underground spojíme s perifériou, s pozíciou na okraji, s okrajovou perspektívou. Keď umelec nielen vynútene, ale vedome pobýva na okraji, v istej skrytosti. Napriek obvyklej mediálnej všadeprítomnosti nie je ochotný, možno ani schopný začleniť sa do neo/postavantgardného mainstreamu, použiteľnosti v rámci hoci aj profesionálne vedenej kultúrnej prevádzky, ocitá sa na periférii aj na periférnej kultúrnej scéne, akou je tá naša.
Nemusí to však byť pozícia nezávideniahodná. Pre Milana Tittela Periférium znamená perifériu ako centrum (dajme tomu, príznačne autor dodáva). Vyznieva to trochu domýšľavo, ale takéto centrum na okraji je samostatná entita, periférium je malé impérium, ktoré si v istom zmysle samo vystačí. Keď ste na Okraji (Cyril Blažo), povedzme aj na rozhraní svetov, ste uvoľnený zo záväzku disponibility. Môžete „okrajom pozorovať celok, okrajom porozumieť celku,“ píše Martin Vongrej. A na rozhraní môžete nahliadnuť aj na opačnú stranu, vyzrieť za okraj, do priestoru, ktorý nie je obsadený, zaujatý, je k dispozícii vám a nie vy jemu. Potom môžete podniknúť cestu do Mysliteľna (Vongrej), Tam a späť,
ocitnete sa Na Mesiaci, kde nepoznajú stres (Tittel).
Na výstave Tittelovej družiny sa väčšinou dajú vidieť diela, ktoré majú vo všeobecnosti konceptuálny základ. Ale je to voľná jazda, konceptualizmus voľného použitia, spoločné je azda len to, že riadiaca idea, nápad viditeľne prečnieva nad materiálnou stránkou diela a určuje jeho vizualitu. Nie je to ani umenie na prvý pohľad spoločensky užitočné, angažované, komunitné a participatívne, stojí bokom od prebiehajúcich spoločenských zápasov, je periférne (teda stojace na okraji) ako jeho tvorcovia, a nedá sa celkom využiť. Je však užitočné tým, že je, umožňuje nám, aby sme sa aspoň na chvíľu vymanili zo siete bezprostredných a priehľadných účelov, vystavili sa prievanu ideí vo voľnom priestore, vo vnútri tohto sveta, aj za jeho okrajom.
Aurel Hrabušický, február 2025

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.