VIKTOR HULÍK

VARIÁCIE

od 23. 1. 2025 do 28. 2. 2025

Objavovať čaro geometrie v umení, jej priam nevyčerpateľných možností plošného a priestorového riešenia, tvarovej a farebnej variability v spojení s vizuálnou príťažlivosťou, je vo výtvarnom umení cesta lákavá, plná tvorivých, často vzrušujúcich objavov. Kupkove, Kandinského a Malevičove prvé výskumy abstrahovania vecnosti pred vyše storočím predznamenali nástup celej plejády nových nasledovníkov, skvelých posunovačov, ktorí ich teórie rozpracovali inšpiratívnym spôsobom do nepreberného množstva aplikácií. Skvelým príkladom umenia geometrie je geniálne hravý vynález – hlavolam Rubikova kocka, aj svetelnokinetické objekty Milana Dobeša, drevené a kovové variabily Radoslava Kratinu, alebo iluzívne opartové oka klamy Victora Vasarelyho.

Viktor Hulík je nielen dôsledným pokračovateľom ich odkazu, geometrické abstraktné tvaroslovie obohatil aj o rozmer jeho permanentnej vizuálnej a obsahovej premeny, hravej variability celého vzájomne previazaného systému. Tieto princípy sú v jeho tvorbe zakomponované prakticky v každom diele a ich výrazové možnosti skúma už od sedemdesiatych rokov. Takmer všetky jeho plošné, reliéfne a priestorové objekty sú založené na variabilite a pohybovej manipulácii. Komponuje ich zo základných geometrických tvarov a ich modifikácií, ktoré sú na seba vrstvené a prepojené v jednom bode tak umne, že po ich rozovretí je možné z nich jednoduchou manipuláciou vytvárať nekonečné množstvo obrazových variantov, tvarových a farebných mutácií, od jednoduchých až po zložité kompozičné štruktúry.

Pripomínajú kaleidoskop, kde pri každom aj najmenšom pohybe nastáva ich vizuálna premena, ktorá sa nikdy nedá zopakovať v tej istej podobe, každý posun v systéme sa stáva novým obrazom, v Hulíkovej tvorbe vysokou hrou manipulatívnej geometrie. Rovnaký princip funguje aj v krehkých kovových mobiloch Alexandra Caldera, kde sa zavesené subtílne geometrické prvky dávajú do pohybu dotykom ruky, alebo len prúdením vzduchu. Ani pohyb Calderových priestorových mobilov sa v tej istej podobe nikdy nezopakuje, čo je podobný princíp ako pri mechanických posunoch Viktora Hulíka, u oboch s rovnakým výsledkom, nekonečným množstvom variantov vizuálnej premeny.

V priestorových objektoch z posledného obdobia Viktor Hulík sumarizuje všetky skúsenosti a poznania svojich doterajších tvorivých výskumov. Tvarová koncentrovanosť na geometrický minimal, farebná striedmosť zredukovaná na trojicu farieb čierno-bielo-sivú škálu, maximálny svetelný kontrast, plošné a priestorové napätie medzi jednotlivými vrstvami robia z tejto série príťažlivo pulzujúce objekty. Ak by sme ich pomyselne vyskladali vedľa seba, mali by sme procesuálnosť tvorby Viktora Hulíka ako na filmovom páse. Objavil by sa pred nami jeden monumentálny geo posúvač, pripravený k takmer nekonečným variačným interpretáciám a svojím neustálym pohybom by predstavoval ukážkové možnosti autorovej tvorivej hravosti.

Britský výtvarný kritik Richard Drury píše že „sú dve skutočnosti, ktoré spoluurčujú výpoveď umelca. Prvá je jeho vrodená povaha, jeho bytostný spôsob chápania seba a sveta. Druhá je historická doba, počas ktorej ľudsky a umelecky dozrieva a na ktorú prirodzene reaguje, hoci aj nepriamo, intuitívne či kódovane“. Tieto dve pravdy Viktor Hulík potvrdzuje vo svojej drobnej spomienkovej eseji o sebe a svojom pohľade na zmysel a fungovanie našej existencie.

Už od detstva som bol fascinovaný PRÍRODOU, jej premenami, variáciami, rôznorodosťou tvarov, foriem, farieb, všadeprítomnosťou pohybu, množstvom prekvapujúcich spojitostí, vzťahov a súvislostí, ktoré nám nastoľujú stále nové a nové otázky a otázniky:

AKO TO VLASTNE VŠETKO FUNGUJE?

Čo sa skrýva pod „povrchom” vecí a javov, ktoré pozorujeme, vnímame, ktoré ovplyvňujú, určujú naše konanie či bytie? Aké je naše miesto v tomto úžasnom priestore, ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou? Veľa otázok, málo uspokojivých odpovedí. Zdá sa, že skúmanie podstaty týchto zložitých vzťahov a procesov je asi jedným z hlavných zmyslov našej existencie a ich „odkrývanie“ je determinované úrovňou nášho poznania. Mnohému rozumieme, mnohému sa snažíme porozumieť, avšak ešte viac nám zostáva (má zostať?) toho, čo je nejasné a skryté.

A práve táto dráždivá poloha „tušenia tieňov“ a tápavého hľadania odpovedí na otázky či otázniky sprevádza moju prácu a odráža sa v mojich POSÚVAČOCH, PREVEŠIAVAČOCH, KÝVAČOCH, Hýbačoch, Brnkačoch, Zvešiavačoch, BLIKAČOCH, BLÝSKAČOCH .

Jeho geometrické čarovanie pod názvom Variácie si môžeme od dvadsiateho tretieho januára päť týždňov vychutnávať v bratislavskej devätnástke na Lazaretskej ulici.

 

Marian Meško

január 2025

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.



Nie je možné pridávať komentáre.