Ľudovít Feld

Je to námet na film. Čudujem sa, že poň dosiaľ nik nesiahol. V Košiciach kultová postava, má tam sochu aj múzeum, zvyšok Slovenska ho takmer nepozná.

Vysoký ako malý krpáň, aj hlas mal piskľavý. Deti, ktoré obdarúval cukríkmi, mu vraveli „škriatok“.

Narodil sa pred stodvadsiatimi rokmi 19. marca 1904 v rodine židovských robotníkov s deviatimi potomkami. Ako osemročný prestal rásť pre poruchu hypofýzy, nevytvárajúcej dostatok potrebného hormónu. Kresliť začal ešte na reálke v roku 1916, neskôr v rokoch 1921 – 1925 navštevoval školu Eugena Króna pri Východoslovenskom múzeu, s ktorou aj každoročne po boku pedagógov vystavoval. Nasle-dovalo osemročné štúdium grafiky na akadémii v Budapešti u profesorov Viktora Olgyaia Martiku a Nándora Lajosa Vargu. Po návrate domov roku 1933 sa stal členom výtvarného odboru Kazincyho spoločnosti a prestúpil na katolícku vieru, takže ho zavrhovala aj vlastná rodina. Na živobytie si zarábal kreslením portrétov a v duchu svojho učiteľa Króna zachytávaním malebných košických ulíc, dvorov a zákutí. V roku 1935 si založil súkromnú školu.

Keď nyilašovci začali s deportáciami, jeho bývalá žiačka ho vynechala zo súpisu. Lajči však chcel ostať s rodinou. Zbalil si kresliarske potreby a prihlásil sa dobrovoľne. Ešte aj pred transportom mu chcel ďalší bývalý žiak – dozorca – dopomôcť k úteku, ale Feld odmietol. V Osvienčime mu zahynulo, okrem brata a sestry, ktorí prečkali v úkryte, 19 príbuzných. Jeho s číslom A 7740 vytetovaným na ľavom predlaktí zaradili do baraku pre deti. Keď Mengele od-halil jeho talent, stal sa jeho osobným kresliarom dokumentujúcim doktorove pokusy na dvojičkách a hendikepovaných, ale aj portrétistom jeho a iných dôstojníkov. Feld spomínal, že ho spodoboval tak často, že ho už mohol stvárniť aj poslepiačky. Večer mu kresby vždy zobrali a už nikdy sa nenašli. Ale ani to ho neuchránilo pred každodennými experimentmi. „Dostávali sme množstvo injekcií takmer do všetkých našich orgánov, podávali nám lieky a odobrali nám nespočetné vzorky krvi.“ V skupine ich bolo 108 párov dvojičiek a desať trpaslíkov.

V Jewish Heritage Museum na Manhattane vystavujú vreckový nožík, rybičku, ktorý Lajči schoval do chleba a prehodil cez plot Košičanke Kataríne Weisovej. Tá ho použila pri viacerých príležitostiach, ako aj pri spáse života svojho a iných. Keď na konci vojny Nemci začali zabíjať čo najviac svedkov, ujo Lajoš, Lajči báči zachránil 15 detí. Presvedčil ich, aby nešli na apelplac a schovali sa. Desať dní a nocí sa spolu ukrývali pod najspodnejšími pričňami baraku vo veľkej zime bez jedla a vody. Všetci vydržali a dočkali sa oslobodenia tábora.

Po vojne žil, až do jej odchodu do Izraela, krátko u sestry v Bratislave. Potom sa vrátil do Košíc, kde býval v podkroví u priateľa, sochára Vojtecha Löfflera. Tam si opäť otvoril súkromnú školu, v ktorej vychoval rad výtvarných osobností ako Arpád Račko, Alexander Eckerdt, Jozef Haščák či Július Hegyesi. Okrem toho kreslil na objednávku a predával hlboko pod cenu. Alebo jednoducho daroval. Zachycoval miznúce staré Košice, veľa cestoval po Slovensku a zobrazoval jeho prírodu, hrady a zámky, scenérie. Nevyhol sa ani pracovným motívom s cestármi, robotníkmi, pastiermi a roľníkmi. A spomienkam na koncentrák. Občas sa vybral za bratom do Londýna. Jedinou ťažkosťou boli neľútostné deti, ktoré po ňom hádzali kamene a vysmievali sa mu pre nízky, stodvadsaťcentimetrový vzrast a tenký hlások. Nosil preto po vreckách cukríky, ktoré im rozdával v úsilí spriateliť sa s nimi.

Napokon sa opäť vrátil k judaizmu. Posledných tridsať rokov života poctivo dodržiaval všetky tradície, každý šábesový večer si zapaľoval sviečky a chodieval sa modliť do synagógy v hebrejčine. Postupne začal trpieť bolesťami kĺbov, ktoré ho v jeho minipanelákovom byte pripútali na lôžko. Slepol. Zomrel v košickej vojenskej nemocnici 18. mája 1991 vo veku 87 rokov. Mal židovský pohreb, presne ako si ešte pred smrťou vyžiadal.

Feldovo dielo roztrúsené medzi ustanovizňami, priateľmi a zberateľmi možno rátať na tisíce kresieb, akvarelov, litografií, grafík Košíc, miest, podobizní, krajiniek, aktov, robotných námetov. Nie o všetkých sa vie, zavše sa nečakane vynorí čosi nepoznané. Od počiatočného ovplyvnenia krónovskou expresívnosťou sa rokmi rastu a dozrievania dopracoval k vycibrenosti tvaru a osobitosti štýlu, citlivej presnosti v pozorovaní aj vyjadrení skutočnosti. Vnímavosť jeho pohľadu v krajinárskych náčrtoch dokázala postihnúť aj impresívne, pocitové hodnoty zmyslových vnemov. Vyjavil tak svojskosť prírodného výseku v konkrétnych podmienkach zemepisnej polohy a denného času, vycítil a v jemnom lyrizme celku vyjadril náladu pominuteľnosti chvíle. Clivé čaro rozpadávajúcich sa zákutí vždy oživuje činorodou postavou. Zvečnil tak črty často dnes už stratených hodnôt. Zhmotnil život svojich čias svedectvom figurálnych kompozícií a pravdivosťou podobizní. Jeho dielo sa vyznačuje pevným poriadkom, je klasicky jasné a vyrovnané, vyžaruje pokoj a istotu cesty aj stálosť zaujatia v skúmavom a láskyplnom pohľade na skutočnosť sveta. Je to čisté umenie, ktoré dáva pocit plnosti života.

Bol to malý, veľký muž. Nie. Malý, veľký človek.

 

Miro Procházka, január 2024