Tatiana Svrčková Larsen

Hneď na začiatku treba povedať, že štýlová rozmanitosť, presahy medzi inštaláciou, performáciou, happeningom, minimalizmom a videom sú charakteristickým rysom najnovšej tvorby Tatiany Svrčkovej Larsen, ktorej podstatnú časť pod názvom Príbehy — Umenie pre jedného pre všetkých, prezentuje na pôde tejto galérie. Zároveň treba konštatovať, že obsahové a vizuálne odlišnosti a voľné premiešavanie štýlov jej prácam svedčia. Nie preto, že je to v dnešnom umení módnym trendom, ale preto, že ich vzájomne prepojila a obohatila svojou invenciou, hravosťou, vynaliezavosťou, sústredením na ich riešenie. Vidíme to na jej prácach na prvý pohľad. A je jedno, odkiaľ ich začneme vnímať. Či sú to vizuálne príťažlivé telové skladby, slastné medové etudy — pri ich realizácii sa sama stala objektom svojej obrazovej akcie, alebo impresívnym dojmom pôsobiaca inštalácia farebných vankúšov, voľne položených a unášaných na plytkej vodnej hladine soľného jazera v Utahu, alebo dynamická pohybová prekresba, ktorou vymedzuje a uzatvára priestor svojho dočasného uväznenia.

Tatiana žije osem rokov v Spojených štátoch a ako sama hovorí, jej tvorbu pozitívne ovplyvňuje prostredie a komunita, v ktorých sa pohybuje. Dokazuje to aj séria posledných prác inšpirovaných náhodnými stretnutiami a rozhovormi s cudzími, neznámymi ľuďmi, ktorí pred ňou odhaľujú svoje osudy a rozpovedali jej príbehy, ktoré im ovplyvnili celý budúci život. Vyberala z nich najzaujímavejšie udalosti a svojským spôsobom prepracovala ako vizuálny koncept, ako dokument, ktorým zároveň kladie otázku, či a ako môže byť umelecké dielo vytvorené skúsenosťou jedného pochopené a prijaté okolím. Dobrým príkladom týchto posunov je v galérii vystavená priestorová inštalácia, malý obranný kryt vyskladaný z kníh pomaľovaných farbami kamufláže nazvaný Rebeka. Inšpiráciou pre jej realizáciu sa Tatiane Larsen stal dojímavý príbeh mladej Američanky, ktorej matka prišla o život v amerických ozbrojených silách. Túžbou mladej dievčiny bolo vzdelanie a nasávanie vedomostí, chcela dosiahnuť to, po čom celý život túžila, no tvrdá realita rozhodla inak. Rebeka pod vplyvom nepriaznivých okolností sama vstúpila do americkej armády a počas jedného bežného vojenského cvičenia stratila sluch. Jej sen o vzdelávaní sa rozplynul a zostali len horké spomienky na zbabraný život. Malá priestorová inštalácia z kníh sa stala Tatianinou reflexiou jej smutného životného údelu.
A nakoniec  je zaujímavé, čo hovorí autorka o príprave a koncepcii výstavy, nad ktorej obsahom dlho uvažovala. “Bolo pre mňa výzvou, čo vybrať na výstavu. Nakoniec som sa rozhodla predložiť práce, ktoré súvisia so životom komunity. Cieľom týchto výpovedí  je transformovať umenie na službu iným, pretože život každého človeka je plný múdrosti a skúseností, ktoré môžu byť iným na prospech.”

 

Marian Meško, jún 2016