Dorota Filová

Akademická maliarka Dorota Filová patrí medzi významné a popredné osobnosti slovenskej reštaurátorskej tvorby. Pri príležitosti životného jubilea sa súkromná Galéria 19 rozhodla prezentovať časť jej tvorby a prostredníctvom nej priblížiť záslužnú, náročnú a odbornú, no často nedocenenú a anonymnú prácu reštaurátora na záchrane pamiatok.

Dorota Filová patrí ku generácii slovenských reštaurátorov, prvých absolventov -̶  Mária Spoločníková, Irina Meszárošová, Alžbeta Darolová, Vladimír Úradníček, Albert Leixner  -̶  u prof. Karla Veselého na odbore reštaurovania historických pamiatok na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Profesor Veselý učil svojich žiakov ovládať vedecký prieskum (fyzikálny, chemický, vedeckú fotografiu) výtvarného diela a zároveň uplatňovať individuálny cit pre majstrovské kvality diela a tvorivý prístup k pôvodnosti s rešpektovaním všetkých detailov originálu. Jeho požiadavky na technológiu retuší boli jednoznačné: ľahká odstrániteľnosť, optická stálosť a nepresahovanie cez originál.

Treba uviesť, že Dorota Filová bola prvou slovenskou reštaurátorkou, ktorá použila (na podnet prof. Veselého) šrafovanú retuš pri diplomovej práci v roku 1961 na gotických tabuľových maľbách oltára Ružencovej Panny Márie z Ludrovej. Takýto spôsob retuše sa vôbec prvý raz použil v Taliansku po II. svetovej vojne pri obnove nástenných malieb. Neskôr sa jej použitie rozšírilo aj pri reštaurovaní závesných obrazov.

Zásady reštaurovania vštepované svojím pedagógom Dorota Filová vo svojej bohatej praxi naplno uplatnila a ďalej rozvíja vďaka húževnatosti, trpezlivosti a nesporne veľkému talentu pre reštaurátorskú tvorbu. Predmetom jej reštaurátorského záujmu sú ikony, tabuľové maľby, olejomaľby na plátne, drevené polychrómované plastiky a ľudové sklomaľby.

Záchrane ikon sa začala venovať ako jedna z prvých a stali sa jej profesionálnou láskou. Za ich reštaurovanie získala v roku 1971 cenu Cypriána Majerníka.

Aby bol obraz reštaurátorských aktivít Doroty Filovej úplný treba ešte spomenúť jej zásluhy na organizovaní a rozvoji reštaurátorskej komunity na Slovensku.

Náročnú prácu reštaurátora najlepšie vystihujú slová z prednášky samotnej autorky: „Neubližujme im, pamiatkam, ktoré sa dostanú do našich rúk. Ležia pred nami bezmocné, bezbranné. Nevedia kričať, nemôžu sa sťažovať, nemôžu utiecť… Buďme ohľaduplní, premyslime si všetko 5x, 8x, 28x. Potom sa rozhodnime… Čo odstránime je preč… Robím to už celé desaťročia, ešte vždy zažívam prekvapenia… Robme tak, aby sme retuš nemuseli použiť na zakrytie vlastných chýb, lebo ani najkrajšia retuš nezakryje výčitky svedomia. Sme zodpovední za originál, ktorý je v našich rukách.  Je nenahraditeľný.“

Želmíra Grajciarová, máj 2016

 

Vzťah dvoch ľudí, ktorých okrem spoločnej životnej púte spája aj rovnnaké profesné zameranie, sa stáva výnimočným vtedy, ak sa tento súzvuk vzájomne previaže výnimočnou tvorivosťou. Profesná dvojhra, ktorú svojimi kópiami obrazov starých majstrov rozohrala Dorota Filová  a spontánnymi intervenčnými zásahmi do nich vstupoval Rudolf Fila, vyústila do obdivuhodnej harmónie, ktorá pretrvala roky. Bolo to logické prepojenie, práca s interpretáciou cudzej predlohy nebola pre nich ničím novým, Dorotu Filovú sprevádzala od študentských čias ako prirodzená súčasť jej profesionálnej reštaurátorskej činnosti a Rudolf Fila si pripravoval iniciačné podmaľby k ďalšiemu zhodnoteniu voľným prepisom bežných reprodukcií. Preto bolo len otázkou času, kedy sa ich profesné cesty skrížia a začne vzájomná spolupráca. A kedy k nej prišlo? V polovici sedemdesiatych rokov maľovala Dorota Filová pre jedno múzeum kópiu obrazu z devätnásteho storočia a pripravila si na to dve plátna, na jednom pracovala skúšobne, na druhom naostro. Ukončené finálne plátno putovalo do múzea, skúšobné zostalo v ateliéri a ono sa stalo inšpiračným popudom pre Rudolfa Filu na jeho dotvorenie. Na svete bola ich prvá spoločná práca, základ budúcej spoločnej tvorivosti. Toto ich vzájomné profesné  prepojenie naberalo na intenzite v dobe, keď Rudolf Fila prestal učiť a rozhodol sa venovať výlučne maľbe, a keď prestal pravidelný prisun kópií starých majstrov, ktoré ako školskú úlohu robili jeho študenti. Tie lepšie nechával v školskom archíve a tie menej vydarené zobral a s chuťou svojimi premaľbami vylepšoval. Keď ich začalo ubúdať, Dorota Filová sa podujala nahrádzať nedostatok predmaľovaných podkladov pre manžela svojimi kópiami. Dalo by sa povedať, že nastal ideálny stav spolupráce.

Avšak významný objavný posun v práci s kópiou u Doroty Filovej prišiel v polovici deväťdesiatych rokov, keď si kúpila od starožitníka dvadsať starých obrazových rámov a začala uvažovať  nad vyplnením ich prázdneho priestoru. Premýšľala, akú predlohu vybrať z dejín umenia, aby obsahovo a formálne čo najviac korešpondovala s rámom, jeho tvarom, veľkosťou a farebnosťou. Už nešlo len o výber a kópiu originálu, jeho napodobnenie, ale od začiatku o riešenie celku opačnýmý prístupom, keď sa obsah a forma obrazu musela prispôsobiť vlastnostiam rámu. Prezrela pritom množstvo monografií, z reprodukcií robila výrezy, upravovala rozmery, vyberala najzaujímavejšie detaily. Jej zámer začal nadobúdať konceptuálny charakter, s predlohou pracovala novými postupmi, ktoré boli odlišné od klasickej interpretácie originálu. Keď po dôkladnej príprave celkom svojským spôsobom namaľovala a osadila všetkych dvadsať kópií, a keď do nich zasiahol svojim gestickým komentárom jej manžel, tieto trojfázové posuny premenili na príťažlivé obrazové objekty. Stali sa završením ich spoločnej profesnej tvorivosti.

Marian Meško, máj 2016