Beseda o živote a diele Alberta Leixnera s Andrejom Fialom

19. 2. 2015


Milá Eva & Marian,

 

vďaka za ten včerajší Albertov podvečer v galérii. Od rána som intenzívne myslel na Alberta a zúfalo som hľadal v tom svojom neporiadku Štiavnicke písanky, zošity s kresbami Štiavnice, Frau Pazlt, u ktorej som v podnájme býval, s detailami fresky Posledný súd, gotických okien, ktoré som našiel na fasáde Berggerichtu a je tam aj veľa krásnych a nezabudnuteľných Albertových sentencií. Jemne som hundral na redukovanie Alberta “len” na reštaurátora a pamiatkára a som vďačný pánovi Fialovi, že ukázal tie slávne terče, papierové lietadielka – čo by som za to dal, keby som jedno mal! – a som vďačný Otisovi za jeho obrázok urobený zo vzduchovkových diaboliek, ktorých sa povaľovalo v Albertovom ateliéri niekoľko kíl.

Nechcem glorifikovať strieľanie zo vzduchovky an sich, ako by povedal Albert, ale po každej streľbe nasledovala jeho brilantná analýza európskej politiky tridsiatych a štyridsiatych rokov, dlhý monológ o zmysle /skôr nezmysle/ dejín a tak. Toto mi včera chýbalo, ale možno to tam bolo, len ja som ešte bežal do kina na skvelý argentínsko-španielsky film Damiana Szifrona DIVOKÉ HISTORKY /ktorý Vám dávam do pozornosti, je to skvelý film a v kine sme s Máriou náhodou stretli dvoch našich synov aj s frajerkami a na tretieho, madridského, som intenzívne – po španielsky – myslel, takže ten deň sa fakt vydaril/.

Dôležité je, že bola ďalšia výborná výstava v skvelej G 19 a že pár ľudí si uvedomilo, čo ten čudák Albert po sebe zanechal a koľko ľudí ovplyvnil. Keď som o tom so Šaňom Baloghom hovoril /mimochodom, ten materiál vo včerajších N.novinách napísal výborne/, uvedomil som si, o čo by som prišiel, keby ma na pražskú AMU zobrali hneď po maturite a tak by som nestrávil v Štiavnici s Albertom ten skvelý polrok môjho života. Druhý som strávil ako asistent u Dušana Hanáka pri natáčaní jeho, snáď najlepšieho, filmu OBRAZY STARÉHO SVETA. No povedzte, čo viac som si mohol ako mladý chalan priať?

A ešte jeden detail z Albertovho života. Keď som končil školu, Albert si zapálil cigaretku a povedal mi: Jaro, když už budeš tím režižérom, tak bych si jednou rád ve filmu zahrál roli německýho generála … protože ne všichni byli úplný svině … Žiaľ, to sa mi nepodarilo, ale ako poctu Albertovi som napísal postavu nemeckýho generála /von Leiskner/ do scenára Príbeh parníka Pentcho.

Jaro Rihák



Nie je možné pridávať komentáre.