MARSED

Áno, maľujem. je moja odpoveď na zdanlivo jednoduchú otázku – Maľuješ? Obrazy k tejto výstave vznikali v období posledných osemnástich mesiacov. Počas niekoľkých z nich som bola bez ateliéru a maľovanie tak načas nahradil zber tém a podkladov k obrazom. Postupne som narážala na rôznorodé „bežné“ a aktuálne situácie zo života, na ktoré som mala potrebu reagovať. Medzi ne patria aj „mestské“ témy, hovoriace o zväčšujúcej sa sociálnej bubline alebo spomienkovom optimizme, ktorý je v ostrom kontraste s narastajúcou dôležitosťou statusu v spoločnosti. Tieto témy a ich výber sú však, v konečnom dôsledku, len prostredníkom môjho pohľadu na „vedľajšie účinky“ dnešnej doby, utváranie hodnôt v umení, ale aj jednoduchú potrebu hľadania šťastia mojej generácie.

Mariana Sedlačíková za podstatnú stránku svojich malieb považuje zastavenie momentu, ktorý sa reálneho sveta síce dotkol a nebyť toho, že si ho odfotografovala alebo vybrala zarchívu mediálneho sveta, stratil by sa vzabudnutí. Vo svojich obrazoch sa knim vracia alebo lepšie povedané, oni jej ponúkajú možnosť vystavať nové príbehy režírované, ako vizuálna exkurzia po súčasnom svete mladej ženy – umelkyne, po ktorom nielen kráča, ale aj o ňom premýšľa, vzdoruje mu aje na ňom, ako väčšina znás, závislá.

Už vo svojej prvej ucelenej sérii obrazov (Pekný obraz, Mnoho, Kontemplácia,…) zroku 2009, ktorými vstúpila do povedomia umeleckej scény, naznačila, že ju zaujímajú tie prehliadané a skôr nevýznamné „situačné linky“ videných, zažitých alebo len odpozeraných príbehov. Upriamila sa na situácie charakteristické pri návšteve ktorejkoľvek galérie. Pred zavesenými obrazmi, tu len naznačenými vmonochrómnej anonymite, rozohráva situácie, vktorých hlavného hrdinu hrá divák: pozerajúci, sediaci, fotografujúci… Bežná galerijná každodennosť sa tuv obrátenom garde stáva dôvodom zastavenia „prítomného času“. Dá sa povedať, že aj nasledujúce maľby koncipuje amaľuje vpodobnom koncepte, kde raz nepatrný detail, inokedy celková dramaturgia obrazového príbehu prevracia ten prvý, čitateľnejší plán príbehu obrazu. Aj keď sa postupne Mariana Sedlačíková vzdaľuje od plošnej a strohej maľby a jej maliarsky rukopis sa stal expresívnejším a senzitívnejším, dôvod maľovania, ktorým je „zastavenie prítomného času“ zostáva. Ako sama hovorí: „Chce dosiahnuť pocit zamyslenia, nie vdramatickom geste, skôr vnenápadnosti tej ktorej chvíle“. A je pravdou, že sa jej to darí – doslova nás núti preladiť sa na iný rytmus vnímania, vystúpiť so šialenstva zhonu, prestať ho prijímať automaticky akonečne si začať všímať včom žijeme, kým sme, kým nie, kým by sme chceli byť…

Nenápadná mĺkvosť jej obrazov je premysleným konceptom od prvého výberu námetu, počítačovej prípravy, komponovania v obraze, či výbere spôsobu maľby. Potom, obrazové momentky vyberané z všadeprítomného obrazového archívu nie sú len sprítomnením plynutia času, ale témou k uvažovaniu mladej kritickej maliarky, nie už mladícky naivnej, ktorú pohlcuje objavená radosť zmaľovania, či zprvých istôt nadobudnutých zručností. Jej maľby nesú v sebe dve veľké témy. Tá prvá je o hľadaní dôvodov maľovať, aj napriek tomu že nás obklopuje invázia obrazov afarieb. Mariana hľadá výnimočnosť maľby, jej nenahraditeľnosť v špecifickom sprostredkovaní sveta toho videného itoho skrytého. Aj preto jej maliarsky rukopis má v poslednej dobe čoraz bohatšiu škálu fazón, tónov, výrazov, aby čo najtesnejšie, dokázala postihnúť povahu análadu situácie, ktorú sa rozhodla povýšiť na tému obrazu. Tou druhou, životne dôležitou témou jej malieb je kritické vzťahovanie sa k vonkajšiemu svetu – k jeho manipuláciám, povinnému predstieraniu, všade prítomnému narcizmu, ale aj k ich odvrátenej strane – samote, strachu zo skutočnej intimity, strácajúcej sa prirodzenosti…

Egon Bondy v Invalidných súrodencoch napísal, že: „Pokrok (se všemi valéry víry) je jinde. Nikoliv v revolucích, spoločenských převratech, ale vzastavení“. Určite by nebol proti, aby sme tieto slová použili aj ako motto zatiaľ poslednej výstavy Mariany Sedlačíkovej.

Beata Jablonská