Albert Leixner

Už 25 rokov nám chýba náš kamarát, priateľ, otec, manžel a jedna z popredných osobností slovenskej výtvarnej kultúry. Albert Leixner. Výtvarník, teoretik, Európan celou dušou, učiteľ a priekopník v oblasti reštaurátorského výskumu historických architektúr. Človek, ktorý svojimi objavmi prinavrátil historické prostredie a zmenil výzor viacerých našich stredovekých miest. V neposlednej miere širokospektrálna osobnosť, ktorá svojou maliarskou a špecifickou výtvarnou tvorbou, ako napr. je prezentácia stredovekých figurálnych kachlíc alebo už od študentských čias tvarovaním keramických súborov určil vysokú latku umeleckej tvorby. Človek, ktorý vo svojom byte a v ateliéri nad Bratislavskými Palisádami Vás spolu s manželkou Theou vždy pekne privítali a pomohli riešiť a dokumentovať mnohé odborné problémy.

Albert Leixner nie je v našej literatúre osoba neznáma. Viacerí autori hodnotili jeho dielo vo vedeckých zborníkoch a odborných časopisoch popredných inštitúcií, ako sú napr. Slovenská Akadémia vied, univerzity , pamiatkové a výtvarné inštitúcie. Sú to napr. viaceré štúdie v zborníkoch Ars, Ochrana pamiatok a prírody v Západoslovenskom kraji, Bratislava, Umění, Umění a řemesla, Umenie na Slovensku v historických a kultúrnych súvislostiach ale aj v časopisoch, ako sú Pamiatky a múzeá, Výtvarný život, Kultúrny život, v lokálnej tlači a na spomienkových stretnutiach Umeleckohistorickej spoločnosti na Slovensku.

Je zaujímavé sledovať životné osudy a výber tém Alberta Leixnera na poli reštaurovania. Svojou životnou koncepciou sa postupne vyčlenil z bežnej reštaurátorskej praxe prezentácie výtvarných diel a svoju pozornosť obrátil na výskum a reštaurovanie historickej architektúry. Jeho výskumu vďačí Levoča za svoje námestie s gotickými arkádami, časť Trojičného námestia v Banskej Štiavnici s náročne riešenými sgrafitovými fasádami, Bratislava s radnicou, na ktorej bola prvý a snáď jediný krát v dejinách pamiatkovej starostlivosti použitá metóda znovu postavenia kaplnky z architektonických článkov roztrúsených po budove – anastylóza. Venoval sa aj fasádam meštianskych domov v historickom jadre a fasáde Academie Istropolitany z Korvínovských čias. Odkryl a prezentoval fasády a interiér Sobášneho paláca v Bytči, fasády viacerých kostolov , obytnej veže v Zemianskych Kostoľanoch a viaceré fasády patricijských domov v Banskej Štiavnici včítane Komorského dvora, ktoré prezentovali práce talianskych architektov 16.storočia. Nálezy žiaľ pri súčasných úpravách, čo sa týka aj Zvolenskej zámockej kaplnky, neboli rešpektované.

Ťažko niesol nezmyselné úpravy vtedajšieho Ministerstva kultúry , ktoré zakázalo reštaurovanie ako jediný druh voľného umenia a svoje vedomosti sprostredkovával v predmetoch Metodika reštaurátorského prieskumu a Vývoj metodiky ochrany pamiatok na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. A tejto nezmyselnej úprave paradoxne môžeme ďakovať aj za jeho voľnú maliarsku tvorbu so zaujímavými kompozíciami olejov na plátne, ktorým je venovaná dnešná výstava.

Eva Križanová, december 2014

 

PRED OBRAZMI ALBERTA LEIXNERA…

Zrejme každá forma výtvarného (istotne nielen výtvarného) prejavu dotvára profil osobnosti, škálu jeho videnia, vnímania a prežívania sveta, okolností, aké formovali jeho a jeho reakcie na existenciu, ktorú žil a uprostred ktorej žil. Bolo by zľahčovaním a veľkým zjednodušením hľadať u Alberta Leixnera priamu paralelu medzi jeho filozofiou, životnou praxou a prácou a v jeho prekvapujúco nie malom rozsahu malieb, v striktne súkromnej maliarskej aktivite hľadať na druhej strane iba formu skrytej osobnostnej samoty. Pravda — ako to tak zvyčajne býva — je niekde uprostred. Bol neobyčajne intelektuálne sformovaný svojím prístupom ku všetkému, bol nezvyčajne bystrý v postrehoch o žitej skutočnosti, bol britký v úsudkoch a schopnostiach ľudí a bol z mojej generácie azda jeden z najvýraznejších ironikov, ktorého sarkazmus vedel zabolieť i tých, čo mu rozumeli. V reštaurovaní, jeho praxi i metódach jeho úvaha často predbiehala vlastnú priamu činnosť…

…a predsa…

Nech akokoľvek pristupujeme k jeho maľovaniu (bolo rozsiahlejšie než sme vtedy vedeli alebo chceli brať na vedomie), v hociktorej časovej etape sa objaví vždy znovu (s výrazným úmyslom repetície) v jeho podobách krehkosť, citovosť a hľadanie výrazu osobnostnej pravdy. Len ťažko by bolo možné očakávať akési periodizačné stupne námetových a výrazových okruhov. Často sa vrátil k niekdajším pocitom o rad rokov späť (a nadviazal presne tam, kde kedysi prestal), často ho zaujal motív alebo motivický okruh v mnohými prerušeniami času. Necítil sa byť zaviazaný k plneniu akéhosi záväzného etapovitého programu. To je – samozrejme — jeden zo znakov spontánnosti; ale na strane druhej sa nechal viesť len výpoveďou so sebou samým. A vtedy mu nezáležalo na tom, či ho niekto formovo inšpiroval, ponúkol vzor, príklad, techniku rukopisu, prednesu či kompozície.

Cestovať s Leixnerom po dejinách maliarstva novej doby by nebolo spravodlivé, hoci v mladosti, chcel byť maliarom a k vlastnému maľovaniu mal taký cudný pomer, že – aspoň predo mnou – ho nikdy širšie nekomentoval a hoci kde-tu preblysol medzi rečou bližší vzťah – napr. k postimprezionizmu, k maliarom ako Paul Klee (dokonca priamou dedikácoiu), Dubuffet, Tapiés, Ernst, k českému Štýrskemu, alebo priaťeľovi Rudolfovi Filovi ako aj k obdivnému vyznaniu k Albínovi Brunovskému.

Od impresívnych, rušným rukopisom poznačených záznamov z krajiny mladosti – gemerského Lubeníku, cez geometrizujúce tendencie racionálne budovaných štruktúr, oslavu prírodného detailu farby a tvarov kvetov až po vnútorným dramatizmom a symbolikou posvätenú filozofiu, v ktorej, čo ako by sme sa bránili, nachádzame v osemdesiatych rokoch tušenie komplikácií i priame predpovede toho čo napokon neúprosne prišlo cez tvary hmoty a špirály osudového dymu vytrácajúceho sa do nami nepoznáných sfér nekonečna – to všetko možno s ním prežívať cez klenbu poznatkov intenzívne pretavených a intimity najmä tých obrazov, o ktorých by bolo možné sa vyjadriť s Luďkom Novákom z jeho Století moderního malířství (1968): „Metaforicky tieto obrazy potom pripomínajú zložité a temné vrstvy ľudskej psychiky´´… (o Dubuffetovi).

Som presvedčený, že Albert Leixner tieto svoje vlastné psychické štruktúry neustále prehlboval a povestná slovná dikcia jeho sarkazmu – v poslednom období nahradená senzibilitou obrazovej výpovede obracala svoju pozornosť smerom, ktorým ho nateraz nie sme schopní sledovať.

Aj tieto – skôr pocitové ako racionálne úvahy motivovali tu predostieraný výber zo zachovaných a rodinou starostlivo dokumentovaných diel…

Karol Kahoun
November 1999 (pre stretnutie organizované UHSS k 10. výročiu odchodu AL)