Robert Urbásek

Vstúpil do slovenského výtvarného umenia s celkom vyzretou hermetickosťou, dovtedy v našom umení málokedy vídanou. Otcove šlapaje síce zreteľne vidí, avšak pochoduje vlastným krokom na území, kde sa cíti doma. Kunsthistorické a kritické identifikácie pracujú raz s pripodobňovaním a inokedy naopak s odlišovaním. V oboch prípadoch tým ia zľahčujú hodnotenie, ako keby išlo o školské známkovanie. Róbertovi Urbáskovi musíme dať v takom prípade známku 1 za oboje, lebo stavia ústrojenstvo svojich prác na kritériach, postavených na prísnom výbere prostriedkov, ktorými maľba môže disponovať.

A dá sa povedať, že od praveku podnes. Redukované uvážlivým výberom totižto v znakovosti, ale i v symbolike ich používal už praveký človek v jaskynných maľbách. Už rodinne príznačná konzekventná urbáskovská jasnosť koncepcie nadobúda v Róbertovom prípade čistotu až šperkárskej opracovanosti, ktorá však nie je iba záverečným zmrazením. Necítime ju ako skrotenie prílišnej živosti farby, rukopisu, maliarskeho opracovania. Človek býva náchylný zamieňať jasnosť vyjadrenia za ľahkosť bytia.

A často sa preto stáva, že posunie vážne veci do oblasti zábavy, čo je dnes osudné pre mnohých ľahkovážných, ktorí sa stanú namiesto umelcami iba zabávačmi, miesto sústredenia iba rozptyľujú. Róbert Urbásek je so svojou dôslednosťou a náročnosťou protikladom tohto rozptylu.

Vystavuje novými prostriedkami pravdy o svete. Oslovuje nás zhusteným, a preto stručným výrazom. V oblasti vizuálna, v ktorej sa suverénne pohybuje, dáva za pravdu základným ľudským predstavám o rovnovážnych súvislostiach pomocou jednoduchých geometrických útvarov. Máme ich tu pred sebou a pozornému divákovi sa tak ponúkajú nielen zamyslenianad zmyslom umenia, ale aj nad jeho najosobnejšími skúsenosťami, a to nielen estetickými. Dá sa povedať, že ponúka na zamyslenie aj na sebakritické skúmanie osobnej úrovne, a to nielen estetické, slovným zostručnením – až etické!

Rudolf Fila