Marcel Mališ

Jackpot

od 13. 8. 2010 do 12. 9. 2010

Nikdy nepodceňujte neistotu, ktorá sprevádza váš vzťah k súčasnému umeniu. Ten pocit neistoty neznamená, že snáď nie ste schopní  rozpoznať to, čo práve vnímate v súvislosti so súčasným umením. Väčšinou to spôsobuje čas, ktorého sa vám nedostáva na to, aby ste sa  začali vzdelávať a získali schopnosť dôvery vo vlastný úsudok. Takže nakoniec o tom rozhodne skôr úsilie potlačiť svoju neistotu. Tento nedostatok sebadôvery je úplne pochopiteľný.“ Hovorím to preto, že v prípade Marcela Mališa (ale nielen jeho) sa ocitnete vo svete, kde v ironickom prístupe k médiu maľby s jej presahmi do inštalácie či objektu ako určujúcich súvislostí zreteľne vystupuje otázka, ako charakterizovať súčasné umenie. Respektíve, čo je súčasné a čo je umenie? Prvá otázka sa zdá jednoduchšia, ale nie jednoznačná a už vôbec nie všeobecne akceptovaná. Jednoducho aj  preto, že nemôžeme vnímať rýchlo a zároveň hlboko. Je nutné rozlišovať medzi vnútorným a vonkajším vnímaním. V živote môže byť maliar silákom alebo slabochom, ale v prežívaní sveta nesporne suverénny, nemajúc inú „techniku“ než tú, ktorú si vytvárajú jeho oči silou pohľadu a ruky usilovným maľovaním…, teda videnie ako myšlienková operácia. Nepôjde teda o otázku položenú tým, ktorí nevedia, tými ktorí vedia. Nie som to ja, kto pozoruje les, renesančná perspektíva nie je neomylná, ale je zvláštnym prípadom informácie o svete, ktorý naďalej existuje aj nezávisle od nej. Neexistuje žiadne videnie bez myslenia. Nestačí však len myslieť, aby sme videli… Dôkazom (potvrdením) mi je aj Mališova snaha v portrétoch tajomných hláv (autoportréty?) s navlečenými igelitovými vreckami od rôznych značkových obchodov alebo firiem. Pre toto fyzické obmedzenie s jasným a zrozumiteľným podtextom maľby nie sú nikdy definitívne, neznamená to však, že sú pominuteľné ako všetky veci, ale ani to, že skoro celý život majú pred sebou. Nietzsche oprávnene hovorí ústami svojho Zarathustru: Toto je moja cesta. A teraz mi ukáž tú svoju. Ak by sme krásu nahradili efektnosťou, akoby sme privilegovali techniku pred inšpiráciou, efekt pred pravdou. Ruší sa tu naša ešte vždy silno romantická predstava. Efektívnosť predsa nie je hodnotou, skôr vyprázdnenosťou zmyslu. „Urobil som sa volantom, klobúkom, ohňom, knihou, perom, mincou, vodou, aby som sa priblížil, aby som bol aspoň tichým spoločníkom vecí okolo mňa.“ Akcentovaným momentom Mališovho prístupu k maľbe je posadnutosť možnosťou hraníc, ktoré sú akoby hranicami výtvarného prejavu. A keď podnety vyprahnú, zostane nám ešte vôľa. Teda „nech je zmysel viery akýkoľvek, musí vždy znamenať istotu o niečom, čo nemôžeme dokázať.“

Marián Mudroch

 

sponzor_mksr



Nie je možné pridávať komentáre.