Lenka Cisárová

Okraje vedomia môžu byť viditeľné, vedomie samo nie je žiadna viditeľná vec. Nevideli sme sa narodiť a nevidíme sa umrieť. Vedomie je videnie seba samého, teda bytie nemá protiklad…

Ak máme uvidieť priamku ako priamku, musíme byť niekde mimo v nejakej rovine. Vedomé „ja“ je ako organizmus a nie ako fikcia. Rozhodne nemôžeme hrať úlohu druhého diváka.

Zorné pole nie je predmet, je to naša prítomnosť, existencia. Existuje tu a teraz, teda prítomnosť vedomia neznamená, že by sa vedomie niekomu „ukazovalo“ a hovorilo mu, že je prítomné. Snahu vsugerovať nám obraz nemôžeme chápať ako urážku inteligencie. V konečnom dôsledku by to totiž znamenalo, že pred nami nie je žiadne dielo.

Čím hlbšia je naša osobná skúsenosť, čím presnejšie sa uzatvárajú súvislosti pochopeného zmyslu vecí a teda sveta okolo nás, tým menej sme ochotní uznať, že v súvislosti s porozumením môže byť hierarchia hodnôt úplne iná než tá, ktorú v našom prípade Lenka Cisárová vybudovala pri pozeraní na jej „obrazy“, alebo presnejšie, usiluje sa svojím videním dosiahnuť vnútorné napätie svojich na prvý pohľad statických obrazov.

V tme je obsiahnutý obrys, podstata vesmíru, svoju úroveň si stanovujeme vlastnými kritériami alebo sú kritéria článkami utvárania našej úrovne až po okraj seba samého, až k nikdy sa nekončiacemu budovaniu sebavedomia.

Spolu s „obrazmi“ Lenky Cisárovej utkanými zo svetla a vzduchu a premietaním obrazov stelesňuje to pre mňa dosiaľ neprekonanú esenciu krásy elektronických médií.

Pritom „každá farbou determinovaná forma je nositeľkou určitej priestorovej energie“, to znamená, že pravdivé je to, čo je zamlčané. To, čo je energiou tvorivosti, a to, čo nám prikazuje a dovoľuje povaha nášho talentu.“

 Voľba pohľadu na svet je vecou osobného rozhodnutia, osobnej interpretácie skutočnosti. Až všetko stíchne a nastane tma, zostaneme sami, len preto, aby sme sa utvrdili v našom presvedčení.

Jedno z naliehavých (možných) posolstiev Lenky Cisárovej je výzva, aby si sebe a tiež nám dokázala uchovať priestor na nadýchnutie, bez ktorého sme odsúdení na záhubu. Kúzlo jej pohľadu na svet je spôsob, ako nás „oklamať“, teda priviesť pomocou ilúzie k zážitku.

Všetko, čo nesie črty usporiadanosti a systémovosti, sa stáva zámienkou na to, aby sme uvideli a pochopili. Nemôžeme totiž spoznávať svet, aký skutočne je, nemáme na to schopnosti. Hranice nášho poznania nemôžeme nikdy prekročiť. Viera má rituál a pochybovanie metódu. Neznamená to, že našu snahu o vyjadrenie musíme dokázať. Trvajme na tom, že v pravom slova zmysle dôkaz o tom neexistuje. Môžeme len veriť a objavovať pomocou vlastných skúseností. V skutočnosti si len môžeme klásť otázku, či naše počínania môžeme považovať za prijateľné pre nás a prípadne pre iných.

Marián Mudroch