Milan Paštéka

Kresby zo 60. rokov

od 4. 6. 2010 do 4. 7. 2010

Narodil sa 20. mája 1931 v Trenčíne. V rokoch 1950 až 1955 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v ateliéroch prof. Ľudovíta Fullu a prof. Jána Želibského. Bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu. V roku 1966 dostal Cenu Cypriána Majerníka, v roku 1999 in memoriam Cenu Martina Benku a Výročnú cenu Združenia A-R. Zúčastnil sa na výstavách československého a slovenského výtvarného umenia v Paríži, Düsseldorfe, Sao Paule, Benátkach, Mníchove, Berlíne, Kolíne nad Rýnom, Ósake, Moskve, Novare, Seville, Budapešti, Essene a New Yorku. Žil a pracoval v Bratislave. Zomrel pri automobilovej nehode 23. septembra 1998 neďaleko obce Voznica na strednom Slovensku.

Vždy iný, vždy svoj Pri pohľade na stopy jednotlivých etáp vývinu Paštékovho maliarskeho rukopisu nás najskôr upúta premenlivosť jeho foriem. Okamžite si všimneme posuny, transformácie a v konečnom dôsledku aj skoky, ktoré ho od veľkých figúr, objavujúcich sa na jeho obrazoch v dominantnom postavení ešte na začiatku deväťdesiatych rokov, v priebehu toho istého desaťročia priviedli k hrubým čiaram a rozľahlým plošným útvarom, čo pokusom o sémantický výklad ponúkajú iba akési ironické chiméry významov. Všetko, čo zo sveta figúr a ich príbehov zostalo, sa pred nami týči ako veľké písmeno, tvar, v ktorom sa priestorová veľkosť spája s krajným zredukovaním významu na jeho poslednú, už iba tieňovú pripomienku. Kedysi tu boli príbehy, kedysi v nich vystupovali postavy, kedysi boli mená označujúce jednotlivcov, kedysi sa písmená skladali do slov… Z toho všetkého tu ostal len prízrak označenia, nulový stupeň významov, písmeno bez verbálneho okolia a sémantického pozadia. Zároveň s tým sa na Paštékových obrazoch odohráva redukcia farebnej škály.Kto by v striedmych, priam asketických prostriedkoch, akými sú zobrazené jeho veľké písmená, špirály a plochy, ešte rozpoznal niekdajšieho hýrivého koloristu! Paštéka bol aj v tejto redukcii dôsledný, a to až po hranicu, kde ho nevyhnutne obchádzala hrozba prázdna. Necúvol pred ňou, aj na tomto krajnom bode ostal verný svojmu hľadačstvu a začal overovať možnosti bielej.

Bolo by však nepochopením, keby sme v tomto napredovaní videli iba dôsledný redukcionizmus. Pravdaže, vývin jeho maliarskeho rukopisu ukazuje obmedzovanie, vylučovanie, možno aj asketické odriekanie sa, v tomto postupe sú však aj nesporné zisky. Bod, ku ktorému Paštéka tak neoblomne napredoval, uvedomujúc si, aké riziká to pre jeho maľbu prináša, bol bielym bodom. Ak v tomto limitnom bode nachádzame iba mnohonásobné a čoraz dôslednejšie popretia, bude pre nás jeho dosiahnutie vyprázdnením všetkých možností maľby. Možno však práve toto miesto prináša prísľub hojnosti. V knihe, ktorú Milan Paštéka nielenže poznal, ale aj pripravoval na vydanie v slovenskom jazyku, v Lyotardovej práci Čo maľovať? je pripomienka niekdajšej hymny na bielosť a k tomu tieto slová: „Človek je očarený, že biely bod robí textúru, odstup, čas a priestor, a vzdáva česť tejto hojnosti bielosti. Z bieleho bodu, ktorý sa nám javil ako zavŕšenie všetkých redukcií a obmedzení, sa takto stáva východisko, zdroj, generatívne ohnisko textúry sveta. Ako je slepá škvrna podmienkou videnia, ako je nulová fonéma skrytým, nemým, nevysloviteľným, no nevyhnutným predpokladom jazykových diferenciácií, tak je biely bod v tejto perspektíve obdarený schopnosťou vytvárať odstupy medzi vecami a spriadať tkanivo sveta. Nevieme, kam by očarenie možnosťami bielej priviedlo Milana Paštéku, keby mu bolo dopriate dlhšie sa im vo svojej maľbe venovať. Môžeme však potencie, čo sa v tomto bode skrývajú, využiť pri spätnom pohľade na jeho dielo, ktoré nám svojimi ustavične sa meniacimi podobami poskytuje toľké príležitosti pre očarenie.

Miroslav Marcelli

sponzor_mksr



Nie je možné pridávať komentáre.