Alexandra Fazekašová

Podľa mňa je obraz ilúziou priestoru“ – to znamená najmä dve veci. Predovšetkým to, že fenomén priestoru je fenomén nadaný hĺbkou, ktorá sa vynára len postupne. Teda hĺbka je príbehom, ktorý je nesený napätím, ktoré je však ukryté. Napriek tomu pôsobí na naše videnie konfliktne. Dá sa to povedať aj tak, že s prihliadnutím na ľudského ducha a fyzický priestor toto stretnutie klasického a romantického nevylučuje, ale naopak rozširuje možnosti interpretácie priestoru. Toto vyhľadávanie šifier transcedentna maliarskymi prostriedkami je svojím spôsobom podmienené práve príbehom maliarstva a sústredenou snahou o pochopenie možností využitých médií. I keď ani rozum, ani intuícia nemusia byť nevyhnutne na prvý pohľad zreteľné, respektíve len v stave vrodenej potencie, vtedy môže nastať zázrak počatia“ (Miroslav Petříček). Predpokladom bude snáď aj skuto

čnosť, že na obraz sa dá nielen pozerať, ale ho aj čítať. Prežívame situáciu, keď ľahkosť formy a farebnosti nielenže nie je nepríjemná, ale pôsobí elementárnou silou výrazu cez protiklad, tak aj v prípade Alexandry, teda tvorením zvnútra von, podobne ako to bolo u Vincenta van Gogha. Vedie ma to ku konštatovaniu, že duchovnosť umenia je primárnejšim fenoménom než pragmatická verzia, dnes tak veľmi preferovaná. Možno to pôsobí konzervatívne, ale nie nepravdepodobne. Aj Matisse, v čom je paralela s van Goghom, ktorý bol skôr priemerným impresionistom, sa zrazu stal silným, s výdobytkami impresionizmu sa vlastne vrátil naspäť do detských štádií umenia a dospel k výnimočným výsledkom. Jednoducho, miera osobnosti je hodná obdivu. Je zreteľné, že táto podvojnosť umožňuje odhaliť nadanie prostriedkov a médií s vedomím, že nemusia byť len ortodoxne maliarske. Tajomstvá týchto procesov spočívajú práve v ich nedostupnosti, čo znamená, že nie vždy dochádza k ich odhaleniu a pochopeniu. Pravda, musíme o to intenzívne stáť. Niečo podobné sa deje aj s farbou. Každá farbou determinovaná forma je nositeľkou určitej priestorovej energie. Maliar už nie je nutne viazaný len na plátno, na plochu obrazu. Môže prenášať svoje maľovanie z plátna do priestoru, mimo plátna, a teda do skutočného, reálneho priestoru. Pôjde o to, že farba nebola vždy len kvalitou samou osebe, ale aj významom. A tak sa príbeh priestoru, ktorý vystupuje ako určujúci (dominantný), stáva zmysluplným. To, čo sa odohráva v tomto priestore, teda naše presvedčenie o jeho zmysle, sa neponúka nutne len ako divácka skúsenosť. Tým, kto to prežíva, je napokon maliar sám. Pokiaľ sme obdarení vhodnými schopnosťami, aj my sa budeme o to usilovať, ostatné by sa malo poddať. Buďme spolu s autorkou Alexandrou trpezliví. Marián  Mudroch