Magdaléna Robinsonová

Napriek všetkým literárnym pravidlám, musím začať od prostriedka: V roku 1995 som už niekoľko rokov pracovala v Múzeu židovskej kultúry v Bratislave ako fotografka a lektorka. S kolegami sme zažili radosť i nadšenie z dokumentácie vzácnych objavených či získaných muzeálnych artefaktov, ale myslím, že to všetko prekonal dobrodružný príbeh fotografií, ktoré  Magdaléna Robinsonová nasnímala v roku 1967 v Izraeli a požiadala známeho českého spisovateľa Arnošta Lustiga, aby ich doplnil svojimi, vždy skvelými textami. Spoluprácu roku 1968 prerušila okupácia a následne Lustigova emigrácia. Zdalo sa, že vzácne fotografie sú stratené. Tento napínavý príbeh však pokračoval v roku 1989 návratom Arnošta Lustiga do vlasti, objavenie fotografií, negatívov aj textov, zamurovaných v stene chaty spisovateľa Ota Pavla až po úspešné vydanie knihy, ktorá skvelými obrazmi a sprievodným slovom rozpráva o osudoch krajiny Izrael a jej ľuďoch. Knihu vydalo SNM Múzeum židovskej kultúry v Bratislave roku 1996 pod názvom Izrael Zamurovaná kniha a získala významné ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 1997.

S Magdalénou Robinsonovou, v rodine a medzi blízkymi priateľmi nazývanou Duca, som sa osobne zoznámila, keď ma požiadala, aby som odfotografovala jej portrét na obálku pripravovanej knihy o Izraeli. Galéria 19 ma poctila dôverou usporiadať výstavu Magdalény Robinsonovej v rámci Mesiaca fotografie 2026 pri príležitosti dvadsiateho výročia úmrtia významnej slovenskej fotografky. Uvedomila som si, že nestačí vynikajúcu autorku obdivovať a poznať časť jej diela. Vďaka absolútnej ochote Jara Rozsívala, Ducinho jediného syna, ktorý opakovane premieňal útulnú obývačku bytu na galériu a prehliadku rozsiahleho archívu svojej mamy, a trpezlivosti jeho manželky Anny, sme výber fotografií na výstavu zvládli spoločne za výdatnej odbornej pomoci fotografky Judity Csáderovej. Magdaléna Robinsonová sa narodila 17. mája 1924 v Žiline. Vyrastala v harmonickej rodine až do roku 1941, keď na Slovensku začali platiť protižidovské rasové zákony a aj veľká časť slovenskej spoločnosti sa stotožnila s radikálnym riešením osudu obyvateľstva, ktorého zákony drasticky postihovali. So všetkou krutosťou zasiahli Magdalénu a celú jej rodinu. Väznená bola v koncentračných táboroch Osvienčim a Bergen-Belsen, kde sa 15. apríla 1945 dočkala oslobodenia. Po nekonečných, hrôzostrašných útrapách sa s podlomeným zdravím vrátila do Žiliny. Zistila však, že aj v povojnových časoch stretáva ľudí, ktorí sa beztrestne podieľali na perzekúciách a násilí. Ten pocit nespravodlivosti riešila odchodom zo Slovenska. Za svoj nový domov si zvolila Prahu. Doma v Žiline si už nemohla ukončiť stredoškolské vzdelanie, záľuba vo fotografovaní v predvojnových časoch ju zrejme podporila v snahe zamestnať sa ako nekvalifikovaná sila v pražských fotografických ateliéroch. Život v Prahe, v meste s mnohými tvárami sa jej stal veľmi blízky. Napriek skromným materiálnym podmienkam sa cítila spokojná. Na plavárni AXA stretla bývalého známeho zo skautingu, ktorý jej poradil, aby si podala žiadosť o O odškodnenie pracujúcej mládeže v Čechách a na Morave, čo jej umožnilo doplniť si vzdelanie učňovskými a tovarišskými skúškami a získať výučné listy. Stala sa prvou fotografkou vyučenou od základov, od remesla. V roku 1947 bola prijatá na Štátnu grafickú školu v Prahe, odbor fotografia. Táto povestná škola bola založená v roku 1920 ako prvá svojho druhu v ČSR.

Spájala remeselnú dokonalosť so základom pre inovatívny umelecký prejav. Pôsobili na nej poprední výtvarníci a pedagógovia: Rudolf Skopec, Miro Bernat, Josef Ehm. Začiatkom dvadsiatych rokov tu študoval Josef Sudek a ďalší významní fotografi. V tvorivom prostredí školy Magdaléna stretla a získala veľa dobrých priateľov a známych. Inšpirovalo a formovalo ju spoločenstvo vzácnych, vzdelaných ľudí. Desiati absolventi ukončeného ročníka na Štátnej grafickej škole zorganizovali netradičnú samostatnú výstavu vo výstavnej sieni Melantrichu Ars v Prahe (1949). Medzi desiatimi vystavujúcimi bola Magdaléna Robinsonová jedinou ženou a Slovenkou. Tajomníkom umeleckej rady Zväzu československých výtvarných umelcov bol významný výtvarný a literárny teoretik a kritik, historik umenia Jindřich Chalupecký. Na jeho odporúčanie a so súhlasom grafickej školy prijali v roku 1949 Magdalénu Robinsonovú do novozaloženej pražskej fotografickej sekcie zväzu. Magdalénin životný príbeh ovplyvnila aj priateľka Sonja Bullaty, ktorá pracovala ako asistentka či učnica u renomovaného fotografa Josefa Sudka. Majster Sudek, ktorého Magdaléna pozvala na študentskú výstavu, veľmi pozitívne zhodnotil práce mladej študentky zo Slovenska a povzbudil ju do ďalšej tvorby. Škola a pražské umelecké prostredie jej poskytovali dostatočne silné zázemie odhaľovať vlastné schopnosti prijímať a riešiť prežité skúsenosti a hľadať odpovede. Aj keď je čiastočne zrejmá blízkosť k Sudkovej tvorbe, na potulkách uličkami starej Prahy nachádza vlastný pohľad, objavuje poetiku i melanchóliu drsných zátiší. Cyklus intímne pôsobiacich fotografií z roku 1949 nazvaný Nároží možno vnímať ako ilustráciu zamyslení o zanikajúcom svete, o nárožiach, kde sa prelína zanikajúci svet.

…i prostým očekávaným přílivem nových drobností. Neboť stoupat výš znamená práci a tvořit

– Tvořit nové! (Robinsonová) V textoch i na melancholických záberoch nároží je zrejmý posun z témy diela Chmúrne ráno (1949). V roku 1950 sa Magdaléna Robinsonová rozhodla pre návrat na Slovensko. Vrátila sa ako prvá povojnová absolventka fotografického oddelenia Štátnej grafickej školy v Prahe. Bola vzorom fotografky, ktorá vo svojej tvorbe majstrovsky zvládla spojenie umeleckého talentu, vzdelania a fotografického remesla. Po pätnásťročnom pobyte v Prahe sa na Slovensko, do Bratislavy vrátil aj Eugen Nevan. Podporoval Magdaléninu snahu o úspešné založenie fotosekcie vo Zväze slovenských výtvarných umelcov, ktorej sa po zásluhe stala jeho prvou členkou so záujmom o rozvoj členskej základne. Popri organizátorskej aktivite sa mohla venovať fotografovaniu. Krátky čas pracovala ako fotografka vo Filmových ateliéroch Koliba. Jej citlivé a fotograficky profesionálne zvládnuté ateliérové portréty popredných hercov a herečiek v maskách ich divadelných či filmových rolí sú súčasťou pozoruhodnej publikácie Hercova tvár z roku 1955. Predslov napísal dramaturg a režisér Ivan Teren a sprievodné texty k civilným portrétom umelcov a umelkýň spracoval Jaroslav Rozsíval. Publikácia získala na knižnom veľtrhu v Poznani v roku 1956 Zlatú medailu. Priestor na uplatnenie svojho umeleckého cítenia jej poskytla práca externej fotografky v novozaloženej Slovenskej národnej galérii (1948). Okrem odbornej fotodokumentácie diel zo zbierok historického aj novodobého umenia sa venovala portrétovaniu súčasných výtvarných umelcov. K portrétu umelca sa snažila využívať reálny priestor jeho tvorby. Väčšina snímok vznikla koncom šesťdesiatych rokov.

Vzťah Magdalény Robinsonovej k slovenskej prírode siahal do predvojnových čias. Ako žiačka sa zúčastňovala na školských lyžiarskych pretekoch a rodinných výletoch. Mnohotvárna malebnosť krajiny inšpirovala Magdalénu k návratom, počas ktorých ju sprevádzal aj maliar Martin Benka. Z roku 1953 pochádza jeho klasický portrét. V päťdesiatych rokoch ju očarila krajina z okolia Rosutca a Oravy. Odmenou jej boli mimoriadne fotografie priam snových scenérií. Pri fotografovaní krajiny v rôznych oblastiach Slovenska upútali Magdaléninu pozornosť strašiaky v poliach. Nazvala ich Strážcovia úrody (1970 – 1986). Fascinovala ju fantázia a tvorivosť autorov, ktorí vytvorili od jednoduchých, nenáročných objektov s jediným cieľom odplašiť škodcov úrody až po výtvarne pôsobiace, náročné, rozprávkové bytosti. Jej mimoriadny cit, s ktorým pristupovala k umeleckej fotodokumentácii zbierkového fondu ľudových plastík sprostredkoval pôvab ľudového umenia v reprezentačnej publikácii Krása v dreve zakliata, spoluatormi boli Juraj Langer a Júlia Svobodová, prvé vydanie vyšlo (vyd. Pallas) v roku 1971, druhé v roku 1977 s poetickým textom Ľubomíra Feldeka. Ocenená bola v roku 1971 ako Najkrajšia kniha roka.

Z Talianskeho zápisníka. Počas cesty po Taliansku v roku 1959 upriamila svoj fotoaparát rovnomerne na život domácich ľudí a turistov a na dianie uprostred historickej krajiny. Svoju dovtedajšiu tvorbu predstavila na prvej samostatnej výstave v máji 1962 v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave. V komornom priestore galérie mohla prezentovať a vyhodnocovať fotografie zo svojich úspešných projektov: záznamy z Talianskeho zápisníka (1959), panoramatické scény slovenskej krajiny, portréty hercov a výtvarníkov a dominujúce šťastie a radosť z vlastného dieťaťa v známom zábere Dobré ráno, život (1958), ktorý získal v rokoch 1962 a 1963 medzinárodné ocenenia.

Magdaléna Robinsonová si vyhradila priestor aj na veľmi bolestné obzretie. Rozhodla sa vrátiť do koncentračného tábora Osvienčim a zdokumentovať miesta vlastného utrpenia, bolesti a smrti tisícov nevinných ľudí. Fotografie, vykúpené bolestnými spomienkami, tvoria cyklus In memoriam Osvienčim. Nikdy viac!

Výstava v galérii Cypriána Majerníka patrí medzi úspešné výstavy povojnovej slovenskej fotografie. Po nej nasledovali prezentácie jej fotografií na mnohých miestach na Slovensku a v zahraničí. V roku 1987 bol v priestoroch  Mirbachovho paláca GMB prezentovaný výber z vyše polstoročnej tvorby Magdalény Robinsonovej. Diela Magdalény Robinsonovej sa nachádzajú v zbierkach Slovenskej národnej galérie, v Galérii Miloša A. Bazovského v Trenčíne, v Umeleckopriemyselnom múzeu v Prahe, aj v Múzeu moderného umenia v New Yorku.

Magdaléna Robinsonová zomrela 24. júla 2006 v Bratislave. Mala mnoho ľudských cností. Navonok útlou, krehkou postavou bola obdarená pevnou vôľou nedať sa zlomiť, pracovať a ísť za svojím cieľom. Tie vlastnosti overil život. Nepoznám vhodnejší text na záver spomienky na Magdalénu Robinsonovú, ako sú jej vlastné slová o fotografickej tvorbe:

Aparát, pravdaže, možno v obchode kúpiť, ale ten fotografa ani fotografiu nerobí. Štúdium, kultúra, celý profil človeka a jeho svetový názor, jeho angažovanosť, skúsenosti a vôbec všetko, čo v priebehu času pozbiera, stláčajú spúšť.

Viera Kamenická, jún 2026

foto: Valika Zacharová

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Galériu 19 podporuje Zaťko Collection Lab