Lucia Dovičáková

Hovorieva sa, že všade dobre, ale doma najlepšie. Často je to fráza, ktorá v reálnom živote neplatí. Čo ak je doma chaos? A kde vlastne sme doma? Vo svojom tele, vo vlastnom byte, v krajine, kde žijeme? Pri príležitosti samostatnej výstavy Lucie Dovičákovej v roku 2012 vo Východoslovenskej galérii som napísala, že jej tvorba „je hodenou rukavicou našim vnútorným obavám a fantáziám o ideálnom živote“. Na tom sa nič nezmenilo. Jej výstava vtedy v Košiciach mala názov Ruže pani domácej, diela na nej boli hravé, provokatívne, kritické a vtipné. Tak je to aj teraz, avšak zosilneli znepokojivé námety, do jej obrazov sa vkradlo zúfalstvo a smútok, ako v najnovšom autoportréte z tohto roku, kde sa jej telo mení na pohrebisko. Zrkadlo, ktorým Lucia mieri na seba a na okolitý svet, je čoraz neúprosnejšie. Jej rukopis sa pritom rokmi uvoľnil a stal sa omnoho suverénnejším.
Téma domova je v Luciinej tvorbe stále prítomná, no „pani domáca” je dnes o viac ako dekádu staršia a ako veľmi dobre vieme, stredný vek so sebou prináša krízy a ťažké situácie. Život nás valcuje, ale my (teraz mám na mysli nás, ženy v strednom veku) máme byť stále vo forme, zvládať rodinu a prácu a, samozrejme, dobre vyzerať. Snažíme sa byť dokonalými matkami, manželkami, milenkami, mať kariéru a uprataný byt. Snažíme sa každý deň znova a máme (nielen na seba) vysoké nároky. Často je to absurdná „gymnastika”, akrobatický výkon v stotinách sekundy, ako keď musí byť navarené, maily vybavené a nechty nalakované. Je to len otázka času, kedy nás to položí alebo sa nám to rozpadne ako v maľbe Váza.
Keď sa pozerám na zlomenú ženskú figúru v čiernych lodičkách na obraze Snažím sa, je mi z toho celého do smiechu. Terapeutický účinok, vďaka ktorému dokáže autorka prežiť v chaose a vďaka ktorému sa my v jej obrazoch môžeme zrkadliť a pri tom sa nám tiež uľaví. Nie nadarmo sa hovorí, že humor nás zachráni. Samozrejme, všetko sú to metafory, slapstickové parodizujúce vizualizácie, zabalené do belasého pozadia a ružových šiat, aké má blondínka à la Marilyn na obraze Ups, pričom pod sukňou skrýva všetok alkohol, ktorý vypila. V živote máme tendenciu osvojiť si naratív, že za vlastné zlyhania si môžeme v prvom rade sami. Nie je to tak, naše rozhodnutia a naše emócie nikdy nepatria iba nám. Individuálne zlyhania vo výchove, vo vzťahoch, v životospráve a v pracovnom živote sa dejú vždy na pozadí väčších celkov, akými sú rodinné konštelácie, spoločenské a politické zriadenie, ekonomická situácia, náboženstvo, patriarchát. Ten posledný nadobúda v súčasnosti monštruózne podoby a jeho predstavitelia by nás (dievčatá a ženy v každom veku) radi videli upravené a dokonale vyžehlené, avšak bez hlavy, ako to vidíme na Luciiných maľbách.
V rozhovoroch s autorkou z posledného obdobia presakuje téma duševného zdravia, výchovy dieťaťa v striedavej starostlivosti, pocitu samoty a túžby po prijatí a po rovnováhe. Okrem vlastného každodenného života v aktuálnych maľbách s fascináciou a istou dávkou tvorivého voyeurizmu skúma sociálne siete a internetové platformy ako OnlyFriends, kde prebieha obchod s intimitou a láskou. Prísľub rýchlej náhrady za ozajstný vzťah v skutočnom svete je, ako hovorí Lucia „nálepkou na samotu”, ekonomický model sa tu zamieňa s naozajstnými emóciami. Je to pasca, do ktorej sa dá rýchlo spadnúť, hlavne ak náš život prebieha čoraz intenzívnejšie v žiari displeyov. Denné svetlo nahrádza monitor a ľudská figúra sa mení na hybernujúcu Sasanku.
Luciina tvorba má silný autobiografický základ, a aj preto je presvedčivá. Ona vie, o čom maľuje. Radikálna úprimnosť a otvorenosť, ktorú už vyše dvadsať rokov praktizuje v umení, ju ukotvuje v čase a v priestore. Chaos dostáva tvar a stáva sa znesiteľnejším.
Gabriela Kisová, apríl 2026