Viktória Bakušová

Môže textil otvárať priestor, v ktorom sa nestáva len médiom, ale spôsobom existencie vzťahu k času, pamäti a k sebe samotnej? Môže text, denníkové záznamy, premýšľanie o čítaní a písaní byť formou textilnej práce? Má strach zo straty, ale aj z tvorby miesto v práci autorky? Kto si otázky kladie a kto sa pokúša na ne odpovedať? Kto sa snaží, aby ste ich v jej dielach videli, pokúsili sa ich premýšľať?

Výstava s názvom Povol(n)iť sa skladá z dvoch častí. Jednou je dielo, ktoré vzniklo v roku 2023. Druhá sa deje aktuálne v priebehu posledných mesiacov na prelome rokov 2025/26. Je neustále v procese. Obidve vedú vzájomný dialóg, aj keď to na prvý pohľad nemusí byť úplne zrejmé. Dôležitou súčasťou sú aj textové záznamy, denníky, skicáre, ktoré autorka vytvárala počas obdobia posledných 3 rokov. Zápisky ukotvujú prvé dielo v hlboko osobnej skúsenosti straty, ktorá však nemá podobu náhleho konca, ale skôr postupného miznutia. Postava starej mamy tu vystupuje ako
tiché centrum, územie pokoja, starostlivosti a nehodnotiacej prítomnosti. Vytvára priestor, ktorý nie je viazaný len na konkrétne miesto, ale na vzťah. Ten pretrváva aj v momente, keď sa pamäť pod náporom choroby rozpadá, identita sa vytráca.

Textil v tomto kontexte nadobúda charakter medzigeneračného dedičstva. Nie je len technikou či remeslom. Stáva sa formou pamäti, ktorá sa odovzdáva prostredníctvom tela, rúk a dotyku. Telesné vedomie uchováva v sebe skúsenosť, aj keď myseľ zlyháva. Druhá časť prezentovaných prác túto skúsenosť nerozvíja naratívne. Presúva ju do roviny procesu. Autorka tu reflektuje vlastný vzťah k textilu ako k médiu vyžadujúcemu si čas, pozornosť a schopnosť spomaliť. V kontexte predchádzajúcej skúsenosti sa spomalenie neukazuje len ako pracovná podmienka, ale ako etická
nevyhnutnosť. Spôsob, akým je možné zotrvať pri veciach, ktoré sa nedajú urýchliť ani uzavrieť. Do popredia sa dostáva i strach. Strach z rozhodnutí, z nevhodne použitého materiálu, z chýb, z nedostatočnosti. Stáva sa silnou stopou prameniacou z predchádzajúcich skúseností. Objavuje sa ako tieň v osobných zápiskoch. Vnútorný hlas, ktorý na jednej strane sprevádza samotný proces tvorby, no zároveň ho aj brzdí. Nechce ho fixovať, snaží sa ho opustiť a transformovať. Textilná práca sa tak môže stať miestom, kde sa autorka pokúša vnútorný konflikt postupne rozvoľňovať.
Povoliť. Dôležitým momentom v poslednom období je reflexia spôsobov komunikácie prostredníctvom textilu. Nemusí primárne slúžiť na artikuláciu emócií, ale na ich spracovanie. Môže sa stať spojivom medzi generáciami. Medzi prítomnosťou a neprítomnosťou. Medzi minulosťou a aktuálnym prežívaním. Textil sa tak mení z jazyka na prax, z výpovede na skúsenosť. Vzniká priestor, v ktorom sa tvorba neukazuje ako produkcia objektu, ale stáva sa formou pozornosti. Pozornosti, ktorá má schopnosť udržať to, čo sa rozpadá, a zároveň prijať, že nie všetko je možné uchovať.

Viktória Bakušová (2000) momentálne pôsobí ako diplomantka Katedry textilnej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri textilnej tvorby v priestore pod vedením Blanky Cepkovej.

Ingrid Ondrejičková Soboslayová, apríl 2026