Peter Župník — Janusz Moniatowicz

Srdcia v pohybe. Aj tak by sa dal popísať obraz zástupu putujúceho každoročne začiatkom leta na Mariánsku horu v Levoči. Nie sú to výletníci, aj keď po ceste vnímajú krásu kra­jiny. Nie sú to turisti, aj keď ich cieľom je sa­králna stavba. A nie sú to ani tradiční účastníci bohoslužby, ktorí by sa pred kostol priviezli autom. Náboženská púť vo svojom pôvodnom, stredovekom ponímaní, predstavuje celost­ný multizmyslový zážitok. Pútnik nasadzuje celé svoje telo i celého svojho ducha do pro­cesu putovania. Pociťuje teplo, vánok, vôňu stromov, kamenistú cestu, po ktorej stúpa, priviera oči pred slnečným svetlom, počuje šumenie listov, vtáčí spev i zvonenie v diaľke. Vníma hlad, smäd i fyzickú únavu, no zároveň dokáže všetko naraz odovzdať času naplnené­mu duchovnou túžbou. Pútnik sa modlí nohami. Je súčasťou veľkého pohybu, ktorý sa nezasta­ví, kým nespočinie v cieli, dávajúcom celému putovaniu spätne zmysel.

Pútnická tradícia na Mariánskej hore vznikla už v neskorom stredoveku, na znak vďaky za ochranu pred Turkami a Tatármi. Novú intenzitu spojenú s rozmerom vďačnosti nabrala po skončení druhej svetovej vojny a prekonala aj útrapy komunistického režimu, ktorý sice nedokázal tieto procesie úplne za­kázať, zato však veriacim prežívanie slávností veľmi znepríjemňoval, okrem iného neustálou prítomnosťou ŠTB. V roku 1995, keď na tomto mieste celebroval svätú omšu pápež Ján Pavol II., na púť zavítalo rekordných 650 tisíc veriacich. Práve posledné roky socia­lizmu a následné obdobie znovuobnovenia náboženskej slobody zachytávajú na svojich snímkach pútí nezávisle od seba Peter Župník a Janusz Moniatowicz. Oboch autorov – ab­solventov Katedry fotografie pražskej FAMU – formovala tradícia čiernobieleho humanis­tického dokumentu, no ani jeden z nich nemal nikdy ďaleko k imaginatívnemu spôsobu vizuálneho uvažovania tendujúceho k zátišiu a krajine. Pre fotografickú tvorbu Petra Župní­ka, predstaviteľa poetizujúcej línie Slovenskej novej vlny je príznačná citlivosť k mystériu, viditeľná či už v domaľbách, alebo v samot­nom výbere metaforickej reality. Dielo Janusza Moniatowicza poznamenané religióznym pro­stredím Poľska a tiež magickou tvorbou Josefa Sudka je takisto z princípu otvorené prijímať transcendentné podnety a pretvárať ich v obsahy.

Azda preto sa obom autorom pri fotogra­fovaní veriacich vystupujúcich na Mariánsku horu podarilo napojiť na „rovnakú frekvenciu“. A myslím, že to nie je len nemennými kulisami vizuálne atraktívneho prostredia, slávnostným oblečením pútnikov a pútničok na ceste kra­jinou, pravidelnosťou zastávok na odpočinok, modlitbu, spoveď alebo občerstvenie, prítom­nosťou rovnakých kultových predmetov a ritu­álnym opakovaním liturgických úkonov. Tieto obrazy jednoducho nepredstavujú len repor­tážnu dokumentáciu hromadnej náboženskej akcie. Ide o omnoho intuitívnejšie napojenie na podstatu Tajomstva, ktoré hnalo veriacich ľudí napriek nepohodliu a obavám každý rok na Horu.

Akoby charakter tohto Tajomstva a tajom­stva dobrého obrazu boli len dvomi podobami toho istého.

Lucia L. Fišerová,

september 2025

 

Peter Župník (1961) v Levoči. Ako syn českej matky a ukrajinského otca bol od detstva prirodzeným Stredoeurópanom. V rokoch 1976–1980 vyštudoval užitú fotografiu na Strednej škole umenia a remesiel v Košiciach. V štúdiu pokračoval na pražskej FAMU, ktorú absolvoval v roku 1986 a o rok neskôr už pôsobil ako fotograf v slobodnom povolaní. Počas štúdia v Prahe sa vyprofiloval ako výrazný príslušník „slovenskej novej vlny“ – voľného zoskupenia slovenských študentov Katedry fotografie pod vedením profesora Jána Šmoka. Koncom osemdesiatych rokov sa stal členom výtvarnej skupiny Most a združenia Pražsky dům fotografie. V roku 1995 sa presťahoval do Paríža. Ako jeden z prvých v Československu začal maliarsky zasahovať do média fotografie, čim svoje snímky vizuálne aj obsahovo ďalej rozvinul. Fascinujú ho drobné, zdanlivo banálne predmety, prírodniny aj zvieratá, pričom prostredníctvom detailného pohľadu, malej hĺb­ky ostrosti či domalieb odhaľuje ich skrytu poetiku. Svoju rozsiahlu tvorbu predstavil na viac ako sto samostatných a kolektívnych výstavách po celom svete od Nemecka cez USA až po Japonsko. V roku 2020 sa vrátil na Slovensko a momentálne žije v Levoči. Mimoriadny ohlas vzbudil jeho fotografický cyklus venovaný oltáru Majstra Pavla z tamojšej Baziliky svätého Jakuba.

Janusz Moniatowicz (1958) je umelecký fotograf, člen Asociácie poľských umeleckých fotografov. Absolvoval Národnú filmovú, televíznu a divadelnú školu v Lodži a FAMU v Prahe, kde ukončil štúdium na katedre fotografie u profesora Jána Šmoka s diplomovou prácou „Dejiny poľskej fotografie vo Ľvove“. Je autorom a spoluautorom mnohých fotografických cyklov a publikácií. Jeho diela sú súčasťou zbierok Victoria & Albert Museum (Veľká Británia), Spišského múzea v Levoči (Slovensko), Galérie umelcov v Spišskej Novej Vsi (Slovensko), Múzea keramiky v meste Bolesław­iec a súkromných zbierok. Zúčastnil sa na mnohých samostatných a skupinových výstavách.

Lucia L. Fišerová (1977) Vyštudovala Vedu o výtvarnom umení na FFUK v Bratislave. V rokoch 1998–2010 bola výkonnou redaktorkou medzinárodného časopisu o fotografii IMAGO. Pôsobí ako teoretička fotografie, nezávislá kurátorka a obrazová editorka. Od roku 2007 prednáša v ateliéri Fotografie na FMK UTB v Zlíne (2017 – Ph.D) a od roku 2015 na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne. Ako obrazová redaktorka vytvorila vizuálnu podobu viacerých ocenených fotografických kníh. Spracovala napríklad 20 tisícový fotografický archív Libuše Jarcovjákovej a 70 tisícový archív podniku Zbrojovka. Kurátorsky pripravila mnohé autorské aj skupinové fotografické výstavy. V rámci svojich odborných aktivít skúma najmä vzťahy medzi fotografickým obrazom, textom, telesnosťou a spiritualitou. V roku 2022 získala 2. miesto v súťaži Osobnost české fotografie. Žije v Brne a v Zlíne.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.