Ľudovít Hološka

Jána Buzássyho asi chvíľu trápilo, že nie je až taký avantgardný básnik ako jeho rovesníci Ján Ondruš a najmä Ján Stacho. Nie nadlho. Medzitým si už našiel miesto v generačných súradniciach, pri Jozefovi Mihalkovičovi, a najmä pri Štefanovi Strážayovi. Toto hľadanie súradníc má však aj svoju minulosť. U Guillauma Apollinaira v avantgarde, u Thomasa Stearnsa Eliota v neskorej moderne. V radikálne modernej, a existenciálnej línii poézie.

Dnes už ten problém a spor stratil pôvodný agonistický rozmer. Avantgardný svet sa už medzitým stal súčasťou dejín a nesko-rá moderna sa stala historicky avantgardou. Ako to predvídal Jurij Tyňanov – cesta dopredu viedla často dozadu a cesta dozadu neraz dopredu.

Platí to aj pre vizuálne umenie. Niekdajší avantgardisti sa už stali súčasťou historického kánonu, rozpustili sa v neoavantgarde, neoneoavantgarde a sú súčasťou pesničky o psovi a jaterničke vizuálneho umenia. Niekdajší neskoromodernisti sa zmenili na postmodernistov. A všetci sú anjelmi dejín Waltera Benjamina, majú naširoko otvorené oči, pootvorené ústa, napnuté krídla, tvárou sa obracajú k minulosti a tam, kde my vidíme reťaz udalostí, vidia oni jednu jedinú katastrofu, ktorá neprestajne vŕši trosky na trosky, vrhá im ich k nohám. Nezadržateľne sa ženú do budúcnosti, ktorej sa obracajú chrbtom, a hora trosiek pred nimi rastie po nebo.

Tak je to aj s Jánom Buzássym a Ľudom Hološkom. Ján Buzássy sa pohybuje v troch polohách – Nausiky, Pláne a Songu o pastier-skom mlieku. A s ním súbežne Ľudo Hološka. Jeho ilustrácie sa vyhýbajú doslovnosti, ale aj všeobecnosti. Kráča s básňami synopticky a elipticky, v priestore novej poetiky. Jeho predmetný vizuálny svet sa mení na ab-straktný, ale v abstrakcii vždy zostávajú stopovo prítomné línie predmetného sveta. To je svet, ktorý Hološka zdieľa s Gumiľovom, Pasternakom, Mandeľštamom, Achmatovovou.

Takouto výberovou príbuznosťou Ľuda Hološku je aj Pláň Jána Buzássyho, ktorá tvorí os dvojzväzkového vydania Básní vo vydavateľstve Modrý Peter Petra Milčáka.

Pláň napísal Ján Buzássy v lete 1970. Jeho východiskom bol nekrológ v Mladej tvorbe nad dobrovoľnou smrťou Jána Palacha, ktorý bol aj nekrológom nad Mladou tvorbou. Pláň vtedy položila základnú otázku našich životov – nakoľko sme ochotní a schopní zo seba ustupovať. Boli sme, ale základné nevedomé a vedomé zahanbenie z niečoho hrozného, a zároveň nehorázneho v nás ostalo ako základný životný pocit.

Odkedy som mal vo vydavateľstve Smena v tom čase Buzássyho Pláň v rukách, vždy som hovoril, že je kľúčovou básňou slovenskej poézie po roku 1945. Pláň vtedy nesmela vyjsť a v ruskom svete, ktorý sa vtedy volal sovietsky, to bolo jasné. Našťastie existovala rukopisne, v skrytosti u Albína Bagina, odkiaľ sa časom vynorila a dostala v roku 2012 na verejnosť v koncepcii Jána Gavuru a Richarda Kittu, s ilustráciami Márie Čorejovej, ktorá mala v Danielovi Fischerovi dobrého učiteľa. Teraz, v roku 2024, vyšla druhýkrát v edícii Petra Milčáka vo vydavateľstve Modrý Peter s ilustráciami Ľuda Hološku.

Základné momentum ilustrácií Pláne Ľuda Hološku tvoria ľudské kosti, bludné stonehengenské balvany a uháňajúci anjeli. Ľudské kosti, lebky a bludné kamene v priestore celej skladby ako svedectvo ľudského príbehu. Uháňajúci anjeli ako svedectvo ľudských dejín a miesta človeka a Boha v nich. Tak vznikla Pustatina Thomasa Stearnsa Eliota a Pláň Jána Buzássyho. Ako to, čo majú spoločné, ale aj to, v čom sú rozdielni.

Takto vznikla aj Pláň Jána Buzássyho a Ľuda Hološku, tých, čo stúpajú do tiesňav.

Peter Zajac, jún 2025