Viera Palárik Margetová

„Všetky druhy umenia, azda okrem výtvarného, bez ostychu používajú princípy variácie na cudziu tému alebo rôzne spôsoby citovania. V literatúre a hudbe sú tieto metódy bežné a umenie vďačí ich použitiu za mnoho významných impulzov.“ Túto myšlienku vyslovil Rudolf Fila takmer pred polstoročím. [1] Odvtedy sa umelecká scéna citeľne zmenila a „súčasný obraz je konštitúciou, ktorá sa z hľadiska maliarskej tradície, neustále pohybuje medzi odstredivými a dostredivými tendenciami voči samotnej maľbe ako históriou preverenej technológii.“[2] Je to spektrum štýlov a jazykových systémov.[3]

Maliarku Vieru Palárik Margetovú najnovšie zaujali írske stredoveké rukopisy, evanjeliáre. Vznikali v 6. až 8. storočí v skriptóriách v Derry, Durrowe, Kellse, Lindisfarne. Historici konštatujú, že írske kláštorné hnutie rozšírilo v západnej Európe umenie  s vysokou výtvarnou hodnotou a originalitou, ktorá nemala obdoby.  V manuskriptoch je súžitie abstraktného nezobrazujúceho prejavu s realistickým ikonicky zobrazujúcim. Symbolický obraz sveta prepleteným zemských červov a štvornožcov, Kríž ako symbol Stvoriteľa i Syna – Loga. Slovo (Logos), ktoré bolo u Boha a skrze ktoré bolo všetko stvorené. Tolerancia koexistencie zobrazujúceho i nezobrazujúceho. V jednotlivých evanjeliároch symboly s atribútmi evanjelistov vyjadrujú obsahy a zmysel evanjelií.

Matúš uvádza a vypočítava Ježišov rodokmeň, symbolizuje ho znak človeka.

Marek začína evanjelium Jánom Krstiteľom, ktorého hlas bol volajúcim na púšti a ozýval sa ako rev leva preto Marka symbolizuje lev.

Lukáša symbolizuje býk, ten je v Starom zákone hlavná obeť, predznamenáva Kristovu obeť na kríži. Zachariáš, otec Jána Krstiteľa vykonával obetné služby v chráme.

Jána symbolizuje orlica, pretože sa ako orol vzniesol nad jednotlivosti sveta, začal text evanjelia predstavením prvopočiatkov božích zámerov. Predznamenával Nanebovstúpenie.

Evanjelisti odkazujú ľuďom do každodenného života  – užívaj rozum, buď silný ako lev, obetuj sa ako býk, vznášaj sa ako orol.

V evanjeliároch je myslenie v obrazoch, skutočnosť uchopená naraz nie rozumovým uvažovaním, uchopenie pravdy prostredníctvom obrazu, znamenia.[4]

Inšpirácia ilumináciami evanjeliárov, uvedomenie si ich výnimočných výtvarných a ideových hodnôt, vznikla prirodzene na doterajšej maliarkinej tvorivej ceste, dopracovala sa ku nej.

Už v prvých stretnutiach s realitou objavuje akoby mimovoľne abstrahované konfigurácie a kompozície autonómnej  obrazovej reči, ktorá v rôznych stupňoch čitateľnosti realizuje a usústavňuje vnímanie reality a prekladá ju do jazyka maľby.

Skúsenosti nadobúdala tiež inšpiráciami a parafrázovaním iných výtvarných diel. Počiatočný zámer voľne interpretovať témy a princípy ikonomaľby prerástol a vyzrel v osobitnú autorskú poetiku. V nej maliarka prejavuje vysokú kultúru maľovania v komponovaní, vo vytríbenom autochtónnom kolorizme, v tvarových definíciách, v užívaní všetkých elementov obrazu v nadobúdanej reči znakov.

Manuskripty možno považovať vo veľkej miere za abstraktné umenie. Dominuje v nich špirála a všetky druhy vlnoviek a kriviek pripomínajúce pohyb ruky alebo závity pružného pera. Maliarka oceňuje lineárne osnovy kompozícií, autonómnosť čiary a ďalších skladobných elementov, znakovú artikuláciu figurálnych a zvieracích motívov. Farba hrá v autorkiných interpretáciách iluminácií osobitú úlohu. Je spracúvaná metódou palimpsestu, každé plátno obsahuje viacero farebných vrstiev, opakovane nanášaných a strhávaných. Farebný výraz obrazu je zbavený väzieb na konkrétnosť, často aj na predlohu. Je autochtónny, vznešený. Mnohonásobná zväčšenina kompozície –  iluminácia má v skutočnosti 29 x 21 cm, plátno 140 x 120 cm alebo i viac, umožňuje autorke uplatňovať rastrové línie vznikajúce z techniky páuz, perforovaných kartónov používaných pri maľbe fresiek. A tak každý bod plátna, dráhy čiar, pulzujúcich farieb, všetky prvky obrazu majú sviatočný výraz, ktorým odovzdávajú svoj odkaz z hĺbky obrazu.

Ľudovít Hološka

 

Literatúra:

Jean Lassus: Ranokresťanské a byzantské umenie, Pallas, Bratislava, 1971.

Encyklopedie umění středověku, hlavní vydavatel René Huyghe, Odeon, Praha 1969.

[1] Rudolf Fila: Obrazy, Výstavná sieň Okresné múzeum Nové zámky, 29.9. – 29.10. 1977, katalóg výstavy.

[2] Petr Vaňous: Podmnožina vztahů, SPEKTRUM, Biggbosss, Praha 2020.

[3] Václav Hájek: Učme se Nerozumět, SPEKTRUM, Bigboss, Praha 2020.

[4] Antonín Novák: Vědomí Středověku, Mladá fronta, Praha, 2005.