Eva Cisárová-Mináriková

Sen o knihe sveta  Evy Cisárovej-Minárikovej

Na ohybe ulice, smerujúcej na Červený kríž, kde sa stretávali v hostinci slovenskí romantici, vojdete bránkou z vypletaného drôtu, prejdete úzkym kamenným chodníkom popri tajomne usporiadaných rastlinách, možno zablúdite aj do altánku s hlineným paternosterom Anny Horváthovej, plným prepletených lián kiwi, vojdete do dverí domu, vystúpite po strmom schodisku na prvé poschodie a ocitnete sa v umeleckej kolónii Evy Cisárovej-Minárikovej a Igora Minárika. Za oknom sa valí mútny Dunaj, za stolom sedí Igor Minárik a s lupou v ruke vytvára svoj makrosvet v mikrosvete. Ako to komentuje Eva v rozhovore s Danielou Čarnou: „Mlčíme, robíme a počúvame hudbu, ja si pri tvorbe rada púšťam gregoriánske chorály. Kladiem vlákienko na vlákno, je to zdĺhavé a prácne, Igor si zase trpezlivo ´bodkočiarkuje´ svoje obrazy. On tvorí ukladaním farebných bodov a čiar, ja kladiem nitku za nitkou.“

Ateliér Minárikovcov je ako dielňa umeleckej kolónie. Tej vo Worpswede pri Brémach a mori Pauly Modersohn-Becker, alebo tej v Szolnoku: „Prvá kolónia v bývalom Uhorsku vznikla v sedmohradskej Baia Mare (po maďarsky Nagybánya). Hneď za ňou vznikla umelecká kolónia v Szolnoku v r. 1902. V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, že na našom území (vtedajšia Horná zem) založil J. Augusta s E. Pacovským prvú kolóniu v Detve. Trvala však len pár rokov.“ Z toho sa zase odvinula skúsenosť Halásza Hradila, ktorý pobudol v Nagybányi aj v Szolnoku. Svoje skúsenosti z fungovania umeleckých kolónií chcel aplikovať v Košiciach, ale to sme už v dvadsiatom storočí a v Košickej moderne. Lebo takto sa tkajú príbehy a ich pamäť a takto to píše Jana Bodnárová.

Ale podobne je to aj pri Márii Hollóssy v Czifferi. Jej výšivkárska škola arcikňažnej Izabely Habsburskej bola svojím spôsobom tiež umeleckou kolóniou. Na území Hornej zeme vytvorila v roku 1895 sieť vyše tisícky vyšívačiek, ktoré dobyli svet. Cíferská Eva Cisárová sa k nej nie náhodou vášnivo hlási. Aj ona si vytvorila v ateliéri Voľnej textilnej tvorby na VŠVU v rokoch 1990 – 2009 umeleckú kolóniu zo svojich študentiek.

Dalo by sa to povedať aj tak, že Eva Cisárová-Mináriková si vedie dve knihy – knihu života a knihu sveta. Jej knihu života napísala v roku 2010 Eugénia Sikorová a autori katalógov ako Magdaléna Klobučníková pri výstave v Nových Zámkoch v roku 2009, Simona Jurčová na trnavskej výstave v roku 2010, Zdeno Hogh na Budatínskom hrade v Žiline v roku 2019. Tvoria ju autorsky tkané tapisérie, transparentné tapisérie, drôtené objekty, uzly, kaligrafické zápisníky, vzorkovníky písma, libery, pamäti vreckovky, šlabikáre, vzorníky-väzobníky,  zauzlenia, herbáre, súpisy duší, čiary života.

Celoživotným osudom Evy Cisárovej-Minárikovej je tkanie a maľovanie. Ono je jej príbehom. Alebo – ako hovorí – maľbotkanie. Na začiatku, až po Smutnotajomnú (1972) možno najskôr maľba, potom tapiséria, tkanie, maľbotkanie. Napokon sa však v knihe sveta vracia k maľbe ako forme intímnych záznamov, citových útržkov, naladení a poryvov, frotáží, drtí, textilných koláží, monogramov, tapetáží, asambláží. Eva Cisárová-Mináriková sa sveta dotýka, maľuje a kreslí hapticky, všetkým, čo má k dispozícii, štetcom, špachtľou, temperou, pastelom, atramentom, prstami, štopká, vyškrabáva, farby sa rozlievajú po stranách, medzi stranami, stekajú po ich chrbtoch. Vytvára stopy rámikov, rámov, rámcov. Stránky knihy sú jej citovými topografiami a topológiami.

Je to sen o materiálovej estetike, o papieri  a tkanine, maľovaní a tkaní. Eva Cisárová-Mináriková pracuje  s razidlami, so zlatom, ako posolstvá Igorovi používa jeho handričky na utieranie štetca. Rozpráva o hladkosti a drsnosti materiálu, látka košieľok je výrazom jej dievčenského sveta. Hovorí o emóciách. Sníva limbický sen na pomedzí nevedomia a vedomia, snenia a bdenia, žitého a latentného sveta, sníva sen o emocionálnej stíšenosti a frenéze. Ale aj sen o knihe, sen o pamäti, sen Rudolfa Filu o eliptickej povahe poézie a sen o životných dráhach v strihoch Danuty Binderovej. Lebo pamäťou maľovania a tkania, pamäťou ľudských naladení a ich výpovede, pamäťou príbehov a osudov je kniha. Rovnako ako pamäťou písma a slova.

Sen Evy Cisárovej-Minárikovej je aj romantickým snom Bottovho Svetského víťaza na ohybe cesty na Červený kríž. Lebo Knihu osudu možno pootvoriť, ale každá nespravodlivosť ju zatvorí.  Podobne, ako ostáva zatvorenou kniha múdrosti v Novalisovom ranoromantickom príbehu. Otvára ich len sen.

 

Peter Zajac, november 2021