1. otvorený ateliér 1970 – 2020
1. otvorený ateliér, medzi legendou a mýtom
od 19. 11. 2020 do 20. 12. 2020
Slovenský teoretik umenia Radislav Matuštík nazval rok 1970 rokom akcií.[1] Zlom dvoch dekád by sa dal charakterizovať aj ako medzník či medziobdobie, v ktorom doznievala slobodná atmosféra šesťdesiatych rokov, no dianie v spoločnosti už začínala ovplyvňovať normalizácia, nastupujúca po okupácii v roku 1968. V roku 1970 sa na výtvarnej scéne odohrali viaceré významné individuálne a kolektívne prehliadky a akcie. Za všetky spomeňme v chronologickom poradí Vodnú hudbu Milana Adamčiaka na plavárni Bernolákovho internátu v Bratislave, Polymúzický priestor I kurátora Ľubora Káru v piešťanských parkoch s výraznými domácimi aj medzinárodnými realizáciami, kolektívne akcie Snúbenie jari Jany Želibskej v Horných Orešanoch, Činnosť v piesku a blate Petra Bartoša na Dunajskom ostrove, Festival snehu iniciovaný Alexom Mlynárčikom a Milošom Urbáskom v závere roka vo Vysokých Tatrách, či Pax et Gaudium, kolektívnu výzvu k reakcii na obdobie Vianoc vyhlásenú Milanom Adamčiakom. Rok 1970 je „súčasne rokom vytvorenia novej formy kolektívnej prezentácie v Otvorenom ateliéri, kde sa hlásia naliehavo nové talenty.“[2]
Obdobie sedemdesiatych rokov charakterizovalo stretávanie umelcov v súkromí bytov, ateliérov či v prírode – mimo oficiálnych inštitúcií a štruktúr, kde progresívne podoby slobodne sa rozvíjajúceho umenia nemali priestor a boli vytesnené na okraj. Za predchodcu týchto, predovšetkým bytových aktivít, ktoré tvorili akési „ostrovy pozitívnej deviácie“, oázy slobodného myslenia a diskusií o aktuálnom dianí nielen v umení, môžeme považovať poloverejné podujatie s názvom Prvý otvorený ateliér. Uskutočnil sa 19. novembra 1970 v dnes už neexistujúcom dome Rudolfa Sikoru na Tehelnej 32, kde v tom čase býval so svojou rodinou a sprístupnil, „otvoril“ ho ako alternatívny výstavný priestor devätnástim výtvarníkom rôznych generácií a zamerania tvorby.
1. otvorený ateliér bol vystúpením proti obmedzovaniu výstavných možností a charakterizovalo ho prezentovanie alternatív k tradičnej podobe závesného obrazu a klasickej sochy, ako vyústenie vývoja progresívnych tendencií v šesťdesiatych rokoch a predznamenanie diania v nasledujúcej dekáde. Prínosom akcie-výstavy je pre výtvarnú scénu nie celkom bežná viacgeneračnosť a schopnosť otvorenej a slobodnej spolupráce. 1. otvorený ateliér bol, slovami Eugénie Sikorovej „prvým vedomým a otvoreným vystúpením proti obmedzovaniu výstavných možností, zákazu ďalšieho ročníka Danuvia, sympózií, selekcií autorov istého zamerania a programu, výmenám pedagógov na umeleckých školách.“[3]
Na podujatí participovali osobnosti šesťdesiatych rokov s medzinárodnými presahmi, ktoré boli pre začínajúcich umelcov autoritami: Alex Mlynárčik, ktorý od roku 1964 spolupracoval s parížskym centrom nového realizmu, Milan Dobeš, ktorý vstúpil do povedomia mimo hraníc Československa v polovici šesťdesiatych rokov, Miloš Urbásek, ktorý vystavoval v zahraničných kontextoch od polovice šesťdesiatych rokov či Václav Cigler, okrem iného aj výrazný pedagóg na katedre skla v architektúre VŠVU. Zúčastnila sa na ňom mladá generácia na scéne aktívnych autorov, ktorí skončili VŠVU v polovici šesťdesiatych rokov, ako boli Peter Bartoš, Július Koller, Jana Želibská, Juraj Meliš, Ivan Štěpán (absolvoval ŠUP-ku), čerství absolventi Ivan Kříž, Rudolf Sikora aj študenti Vysokej školy výtvarných umení – Marián Mudroch, Vladimír Kordoš (obaja študenti Václava Ciglera), Viliam Jakubík, Dezider Tóth, Milan Adamčiak (študent hudobnej vedy na Univerzite Komenského), najmladší účastník Robert Cyprich (študent vedy o výtvarnom umení na Univerzite Komenského, ktorú v tom čase navštevovala aj Eugénia Sikorová) a Otis Laubert (absolvoval ŠUP-ku). Devätnástym participantom bol teoretik Igor Gazdík s textovým vstupom.
Každý z umelcov je s 1. otvoreným ateliérom spojený vlastným jedinečným príbehom. Zaznamenali sme ich ako dokument formou rozhovorov, v snahe dať priestor spomienkam autorov a stope, ktorú v nich toto podujatie aj s odstupom času zanechalo. Pre viacerých etablovaných autorov išlo o jedno z radu viacerých podujatí, na ktorom v tej dobe aktívne participovali. Pre začínajúcich autorov však mala účasť zásadný vplyv, pre niektorých to bola prvá možnosť verejnej prezentácie a míľnik pre ich neskorší vývin, ktorým vstúpili na výtvarnú scénu alebo potvrdili svoje miesto či rozvinuli budúce dlhodobé spolupráce i celoživotné priateľstvá.
Z dnešného pohľadu je zvlášť dôležitou charakteristikou 1. otvoreného ateliéru jeho participatívnosť. Mnohé príspevky totiž vznikali ako výsledok kolektívnej spolupráce (pri niektorých sa individuálne autorstvo strácalo, resp. nebolo podstatné) a k spolupráci prizývali aj kolegov výtvarníkov a divákov, ktorí sa na podujatí zúčastnili. Boli medzi nimi popri výtvarníkoch ako Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Stano Filko aj významní teoretici ako Tomáš Štrauss, Radislav Matuštík, Ľudmila Peterajová s Karolom Vaculíkom (vtedajším riaditeľom SNG), Jiří Valoch aj Jindřich Chalupecký, ktorý na druhý deň predniesol prednášku o Marcelovi Duchampovi.
Väčšina diel pre 1. otvorený ateliér vznikala na mieru daného priestoru, mnohé v podobe site-specific inštalácií, objektov a participatívnych či procesuálnych akcií, ktoré reagovali na interiér či záhradu domu. Aj preto ich dnes nie je možné rekonštruovať a sme odkázaní na limitované zdroje v podobe dobovej fotodokumentácie, niekoľkých zachovaných artefaktov a krátkeho filmu, ktorý v tej dobe z (prorockej) iniciatívy Mariána Mudrocha vznikol. A samozrejme, na spomienky účastníkov, z ktorých osem už žiaľ, nie je medzi nami. Niektoré z diel či skôr fotodokumentácia k nim, sa stala súčasťou výstav a publikácií zameraných na sledované obdobie doma aj v zahraničí. V roku 2000 z iniciatívy Mariána Mudrocha a Dezidera Tótha vznikla publikácia 1. otvorený ateliér,[4] v snahe o zdokumentovanie a odmýtizovanie akcie, ktorá je hlavným zdrojom k jej detailnejšiemu poznaniu.
1. otvorený ateliér, spolu s aktivitami, ktoré nasledovali po ňom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ako boli bytové stretnutia a mnohé ďalšie spoločné akcie, prechádzky, výstavy zväčša v neoficiálnych priestoroch, výzvy a participácie, dokladajú osobitú energiu, mnohovrstvovosť a životaschopnosť neoficiálnej scény a jej konkrétnych protagonistov. V sťažených podmienkach nerezignovali, ale dokázali si zachovať slobodu myslenia a tvorby, rozvíjať intenzívny dialóg a ducha spolupráce, ktoré sú dôležitou inšpiráciou aj dnes, a nielen v súvislosti s aktuálnym rozvojom participatívneho umenia. Ako o 1. otvorenom ateliéri a paralelných spoluprácach napísal aj Tomáš Štrauss: „Bez toho, že by sa snažili priamo napodobniť vedecké tímové zostavy ako príznačné súčasné formy práce a bádania, pociťujú i umelci potrebu grupovať sa na novej, doteraz v umení nevyskúšanej báze. Pritom nejde o tradičné predvádzanie a o konfrontáciu už hotového, ale o kolektívnu spoluprácu pri vzniku a formulácii myšlienky. … o komplexné chápanie diel, ktoré by vychádzalo z potrieb súčasnej praxe a do nej sa aj organicky vracalo.“[5]
Obdobie sedemdesiatych rokov charakterizovalo stretávanie umelcov v súkromí bytov, ateliérov či v prírode – mimo oficiálnych inštitúcií a štruktúr, kde progresívne podoby slobodne sa rozvíjajúceho umenia nemali priestor a boli vytesnené na okraj. Za predchodcu týchto, predovšetkým bytových aktivít, ktoré tvorili akési „ostrovy pozitívnej deviácie“, oázy slobodného myslenia a diskusií o aktuálnom dianí nielen v umení, môžeme považovať poloverejné podujatie s názvom Prvý otvorený ateliér. Uskutočnil sa 19. novembra 1970 v dnes už neexistujúcom dome Rudolfa Sikoru na Tehelnej 32, kde v tom čase býval so svojou rodinou a sprístupnil, „otvoril“ ho ako alternatívny výstavný priestor devätnástim výtvarníkom rôznych generácií a zamerania tvorby.
1. otvorený ateliér bol vystúpením proti obmedzovaniu výstavných možností a charakterizovalo ho prezentovanie alternatív k tradičnej podobe závesného obrazu a klasickej sochy, ako vyústenie vývoja progresívnych tendencií v šesťdesiatych rokoch a predznamenanie diania v nasledujúcej dekáde. Prínosom akcie-výstavy je pre výtvarnú scénu nie celkom bežná viacgeneračnosť a schopnosť otvorenej a slobodnej spolupráce. 1. otvorený ateliér bol, slovami Eugénie Sikorovej „prvým vedomým a otvoreným vystúpením proti obmedzovaniu výstavných možností, zákazu ďalšieho ročníka Danuvia, sympózií, selekcií autorov istého zamerania a programu, výmenám pedagógov na umeleckých školách.“[3]
Na podujatí participovali osobnosti šesťdesiatych rokov s medzinárodnými presahmi, ktoré boli pre začínajúcich umelcov autoritami: Alex Mlynárčik, ktorý od roku 1964 spolupracoval s parížskym centrom nového realizmu, Milan Dobeš, ktorý vstúpil do povedomia mimo hraníc Československa v polovici šesťdesiatych rokov, Miloš Urbásek, ktorý vystavoval v zahraničných kontextoch od polovice šesťdesiatych rokov či Václav Cigler, okrem iného aj výrazný pedagóg na katedre skla v architektúre VŠVU. Zúčastnila sa na ňom mladá generácia na scéne aktívnych autorov, ktorí skončili VŠVU v polovici šesťdesiatych rokov, ako boli Peter Bartoš, Július Koller, Jana Želibská, Juraj Meliš, Ivan Štěpán (absolvoval ŠUP-ku), čerství absolventi Ivan Kříž, Rudolf Sikora aj študenti Vysokej školy výtvarných umení – Marián Mudroch, Vladimír Kordoš (obaja študenti Václava Ciglera), Viliam Jakubík, Dezider Tóth, Milan Adamčiak (študent hudobnej vedy na Univerzite Komenského), najmladší účastník Robert Cyprich (študent vedy o výtvarnom umení na Univerzite Komenského, ktorú v tom čase navštevovala aj Eugénia Sikorová) a Otis Laubert (absolvoval ŠUP-ku). Devätnástym participantom bol teoretik Igor Gazdík s textovým vstupom.
Každý z umelcov je s 1. otvoreným ateliérom spojený vlastným jedinečným príbehom. Zaznamenali sme ich ako dokument formou rozhovorov, v snahe dať priestor spomienkam autorov a stope, ktorú v nich toto podujatie aj s odstupom času zanechalo. Pre viacerých etablovaných autorov išlo o jedno z radu viacerých podujatí, na ktorom v tej dobe aktívne participovali. Pre začínajúcich autorov však mala účasť zásadný vplyv, pre niektorých to bola prvá možnosť verejnej prezentácie a míľnik pre ich neskorší vývin, ktorým vstúpili na výtvarnú scénu alebo potvrdili svoje miesto či rozvinuli budúce dlhodobé spolupráce i celoživotné priateľstvá.
Z dnešného pohľadu je zvlášť dôležitou charakteristikou 1. otvoreného ateliéru jeho participatívnosť. Mnohé príspevky totiž vznikali ako výsledok kolektívnej spolupráce (pri niektorých sa individuálne autorstvo strácalo, resp. nebolo podstatné) a k spolupráci prizývali aj kolegov výtvarníkov a divákov, ktorí sa na podujatí zúčastnili. Boli medzi nimi popri výtvarníkoch ako Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Stano Filko aj významní teoretici ako Tomáš Štrauss, Radislav Matuštík, Ľudmila Peterajová s Karolom Vaculíkom (vtedajším riaditeľom SNG), Jiří Valoch aj Jindřich Chalupecký, ktorý na druhý deň predniesol prednášku o Marcelovi Duchampovi.
Väčšina diel pre 1. otvorený ateliér vznikala na mieru daného priestoru, mnohé v podobe site-specific inštalácií, objektov a participatívnych či procesuálnych akcií, ktoré reagovali na interiér či záhradu domu. Aj preto ich dnes nie je možné rekonštruovať a sme odkázaní na limitované zdroje v podobe dobovej fotodokumentácie, niekoľkých zachovaných artefaktov a krátkeho filmu, ktorý v tej dobe z (prorockej) iniciatívy Mariána Mudrocha vznikol. A samozrejme, na spomienky účastníkov, z ktorých osem už žiaľ, nie je medzi nami. Niektoré z diel či skôr fotodokumentácia k nim, sa stala súčasťou výstav a publikácií zameraných na sledované obdobie doma aj v zahraničí. V roku 2000 z iniciatívy Mariána Mudrocha a Dezidera Tótha vznikla publikácia 1. otvorený ateliér,[4] v snahe o zdokumentovanie a odmýtizovanie akcie, ktorá je hlavným zdrojom k jej detailnejšiemu poznaniu.
1. otvorený ateliér, spolu s aktivitami, ktoré nasledovali po ňom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ako boli bytové stretnutia a mnohé ďalšie spoločné akcie, prechádzky, výstavy zväčša v neoficiálnych priestoroch, výzvy a participácie, dokladajú osobitú energiu, mnohovrstvovosť a životaschopnosť neoficiálnej scény a jej konkrétnych protagonistov. V sťažených podmienkach nerezignovali, ale dokázali si zachovať slobodu myslenia a tvorby, rozvíjať intenzívny dialóg a ducha spolupráce, ktoré sú dôležitou inšpiráciou aj dnes, a nielen v súvislosti s aktuálnym rozvojom participatívneho umenia. Ako o 1. otvorenom ateliéri a paralelných spoluprácach napísal aj Tomáš Štrauss: „Bez toho, že by sa snažili priamo napodobniť vedecké tímové zostavy ako príznačné súčasné formy práce a bádania, pociťujú i umelci potrebu grupovať sa na novej, doteraz v umení nevyskúšanej báze. Pritom nejde o tradičné predvádzanie a o konfrontáciu už hotového, ale o kolektívnu spoluprácu pri vzniku a formulácii myšlienky. … o komplexné chápanie diel, ktoré by vychádzalo z potrieb súčasnej praxe a do nej sa aj organicky vracalo.“[5]
[1] Matuštík, R.: … predtým. Prekročenie hraníc 1964 – 1971. Žilina : PGU, 1994. s. 110.
[2] Tamtiež.
[3] Sikorová, E.: Umenie na okraji. In: Kusá, J. – Zajac, P., eds.: Prítomnosť minulosti, minulosť prítomnosti. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 1996. s. 102 a 107.
[4] Tóth, D. – Mudroch, M., eds.: 1. otvorený ateliér. Bratislava : SCCAN, 2000.
[5] Štrauss, T.: Slovenský variant moderny. Bratislava : Pallas, 1992. s. 90.
Daniela Čarná
Z verejených zdrojov podporil výstavu Fond na podporu umenia
Nie je možné pridávať komentáre.