Marian Mudroch

NA VONKAJŠEJ DRÁHE VNÚTORNÉHO KRUHU

Marián Mudroch ponechával istý čas svoje práce Bez názvu, neskôr savrátilk ich označovaniu. Potom však siahol po podobe názvu, ktorý označuje činnosť odohrávajúcu sa v priestore a čase obrazu. Napríklad: V dotykoch sa ukrýva podoba tvaru, Iba vytrvalosť energie, Potichu smerom do vnútra, Zhody a zmeny, Možnosť jednej predstavy, Priestor vo vnútri. Názvy vyvolávali vo mne veľmi určité predstavy a celé to fungovalo ešte aj v akomsi vyrovnanom zástupe podľa vročenia jednotlivých obrazov. Až na prácu ostatnú, rozmerný kovový a sklenený priestorový objekt vytvorený k pocte docenta Václava Ciglera. Marián Mudroch si tento mobilo-stabil či stabilo-mobil pracovne pomenoval Nehybnosť pohybu.

Jazyk, ktorým sa vyjadruje Marián Mudroch robia mladým použité výtvarné stratégie. Najskôr to prezentoval na médiu fotografie zaznamenanými výtvarnými akciami, neskôr na médiu ofsetových reprodukcií a sieťotlačí, ktoré použil ako podklad minimalisticky prezentovanej kognitívnej úlohy na “overenie” si určitej historickej súvislostí v čase i priestore. Metafora o súvislosti v čase a priestore mienila vystihnúť zložitú väzbu medzi reprodukovaným Rembrandtovým autoportrétom a doňho vkreslenou šrafúrou profilu Marianovho otca maliara Jána Mudrocha. Názov síce hrdo hlásil, že sa pozeráme na Konvergencie, ale oči uisťovali, že syn by mal dosť dôvodov postáť pred otcom so stiahnutým hrdlom. Napokon, vročenie tohto a aj celého radu iných cyklov prác (Konvergencie II., Meditácie, Kontemplácie, Introspekcie) medzi rokmi 1970 a 1980 nás rovno upozorňuje na konceptuálne vábenie Mariána Mudrocha.

Jazyk, ktorým sa vyjadruje Marián Mudroch je však aj starý ako rez dejinami človekovho výtvarného spodobovania javovej skutočnosti, ako už o tom pekne pojednali pekné estetiky 19. storočia. Prečo? Pretože Mudrochove citácie z obrazového archívu dejín provokujú k úvahe o prítomnosti miznúceho. Lepšie povedané, provokujú úvahu o citovaní ako Možnosti jednej predstavy. Pravda, napríklad Cranachova fešanda stelesňuje aj nekonečné váhanie samého Mariána Mudrocha, ale divákovi je schopná zároveň pokytnúť zážitok z čohosi presne vyjadreného.

Tvrdím, že Marián Mudroch vyjavuje zvláštnu jednotu sveta a nás zaujíma jej zvláštnosť. Určite zvláštna podoba jednoty si nás premeriava z Mudrochovho objektu Uvažovanie o R. Magrittovi (2009). Ide o plastickú napodobeninu obrazu topánky s obnaženými prstami. “Model” preslávil v 30. rokoch 20. storočia surrealistický maliar René Magritte vo forme dámskej, mužskej polo i celobotkovej. Na Mudrochovom objekte je plastická napodobenina položená na lavičke, oba predmety sú z dreva a zjednotené sú hustou grafitovou šrafúrou.

Mariánovi Mudrochovi už z povahy veci muselo vliezť pod kožu umenie magrittovskej tautológie, dvojznačnosti, dvojparadoxov, skrátka ambivalencie. Povedzme, že ambivalencie najprovokatívnejšie vyjadrenej dvoma jazykmi dvoch médií. Napríklad tak ako Magritte tvrdí obrazom fajky, že to(to) nie je fajka, alebo Mudroch tvrdí, že kontrapozícia dvoch zrkadliacich sa častí priestorovej výseče jeho objektu na zrkadlovej ploche (predstavu)je Nehybnosť pohybu.

Nehybnosť pohybu je hlbinná spomienka na Magrittovu fajku-nefajku, ale je aj fyzickým predmetom. Mudroch vie, že je aj viditeľným obrazom jeho neviditeľného myslenia. Magritte vraj furt pokúšal svoje obrazy otázkou, či sú zviditeľnením jeho myslenia.

Nehybnosť pohybu je konfigurácia dvoch rovnakých konštrukcií z dvoch rôznych zrkadliacich materiálov uložených na zrkadlovej ploche. Pravda, konfiguráciu môžu predstavovať rôzne konfigurácie, ktoré stvárňujú Mudrochovu vnútornú víziu – lepšie povedané: vnútorne vividenú – Nehybnosť pohybu.

V tomto zmysle teda tvrdím, že Mudrochove dosahovanie zvláštnej jednoty sveta v dotykoch s ukrytou podobou tvaru pulzuje rovnako aj v záchvevoch nehybnosti pohybu. Že pulzuje tichom, prítmim i tmou prekonávaných pochybností.

Marián Mudroch je interpretom zvláštnej jednoty a jednoduchosti. Interpretovať znamená čosi vkladať do poznávacieho procesu, alebo čosi z neho vyberať. (Videné optikou Itala Calvina – deformovať.) Marián Mudroch vládne individuálnou technikou i jej individuálnou interpretáciou. Interpretáciou čiernej, čierneho zrnenia, gradácia čiernych tónov, harmonie aj kontrastov aj hĺbky čiernej. Zvykne sa tomu hovoriť, že autor má prepracovanú metódu.

Marián Mudroch si popísal svoj projekt zmnoženého videnia sveta už pred rokmi. Skicou a malým papierovým modelom. Jeho Nehybnosť pohybu je jednoduchá a predsa je výsledkom krkolomnou kombinatorikou odhalenej perspektívy. Interpretuje jednotu, ale jednotu zmnoženú a pulzujúcu, jednotu videnú z rôznych uhlov zároveň.

Juraj Mojžiš