Emőke Vargová

Emőke Vargová nás často prekvapí tým, ako vie uniknúť zvodom výtvarných trendov svojím citlivým analytickým vi­dením zdanlivo všedných fenoménov každodenného života, ktoré spracúva v netradičných materiáloch a technikách. Viera vo vlastné vizuálne vnímanie a imagináciu ju bezpečne ve­die po stope vynárajúcej sa predstavy cez fázu racionálneho prehodnotenia k výslednej materializácii mentálneho obrazu. Deje sa to či už jeho prenesením na papier, plátno, textil alebo inú plochu, prípadne tým, že mu vtlačí nečakanú formu.

Schopnosť byť autentická, nebáť sa pohľadu do svojho vnútra a hravým humorom čeliť tomu, čo tam nájde, ju priam predurčuje k sebareflexívnym polohám vyjadrenia. Tento aspekt jej tvorby som si po prvý raz všimla, keď v nejakom výstavnom katalógu použila ako dokumentačný por­trét fotografiu so svojou práve narodenou dcérou – radostne adresovala celému svetu, čo jej dieťa pre jej ďalšiu existen­ciu znamená. Toto šťastie byť matkou zrkadlili aj jej diela, ktoré vznikali počas materskej, keď vedela do hier s dieťaťom vkomponovať reťazec plodných momentov spolutvorby využitím či už obrysov alebo materiálov drobných hračiek napríklad ich otláčaním, alebo pečením a vlepovaním do reliéfnych rastrov. Dokázala tak spestriť spoločné chvíle zdieľaným potešením z výsledných rôznofarebných no­votvarov a vďaka fantázii a zmyslu pre neobyčajné vizuálne pointy ich uchovať ako archív určitej etapy svojho života.

Diela prezentované na prítomnej výstave možno vnímať ako rub tej istej mince, ktorú do stredobodu diania opäť vrhol postupujúci čas. Zjednocujúcim momentom celej autobiografickej série akrylových obrazov, akvarelov a tempier je snaha podeliť sa o škálu pocitov matky, ktorá síce vie, ako to chodí, keď dieťa dospeje, ale predsa len zápasí s predstavou emocionálnej straty, respektíve s tým, čomu sa vraví „syndróm opusteného hniezda“. A hoci si v takomto životnom zlome pripomíname, ako to krásne vyjadril Chalil Džibrán, že naše deti vlastne nie sú našimi deťmi, sú synmi a dcérami túžby života samého; prichádzajú naším prostredníctvom, ale hoci sú s nami, nepatria nám… sme len lukom, ktorý vysiela naše deti ako živé šípy, strach z prázdnoty, ktorá zostane z pretrhnutia puta utuženého rokmi detstva, zaskočí ne­jednu z nás. V snahe priblížiť tento neodvratný okamih bez pátosu a sentimentality si Emőke zvolila pre tieto príbehy hravý zástupný aspekt personifikácie viazaný na symboli­ku zvieracích postáv. Protagonistami sú jej „alter ego“ – Pes (ktorého oddanosť milovanej osobe je príslovečná) a na druhej strane Prasiatko, ktoré síce nikdy zámerne neubližuje, ale ani sa neostýcha sledovať tvrdohlavo svoje túžby. Jednotlivé epizódy tak metaforicky sprostredkúvajú častú bezradnosť v súžití s milovanou osobou, ktorá už má „svoju hlavu“, svo­je lásky a svoje plány a z toho plynúce – nie vždy príjemné – prežívanie bežných situácií. Tieto občas pichľavé emócie sú vyjadrené v náznakoch a často (ako inak!) vtipnými narážka­mi, ktoré zvýrazňujú obsahový zámer, ale odľahčujú prípadné bolestínstvo. Komunikačný kód sveta zvierat dovoľuje Emőke hovoriť o pre ňu chúlostivých veciach, akoby o nich nehovori­la, vo forme, ktorá umožňuje aj isté psychologické vytesnenie. Zároveň ponúka možnosť odkryť prostredníctvom symbolov toľko zo skrytého obsahu, aby sa dostavil aj určitý auto-terapeutický efekt. Imaginárne súvislosti obrazov môžu spustiť v mysliach divákov rad asociácií, vyplaviť fragmenty ich vlast­ných spomienok, prípadne tichý hlas tušených obáv. Ale aj keby ich čítanie utkvelo len v prvej rovine – bez predchádza­júcej informácie, čo sa v obrazoch skrýva –, je tu alternatíva jednoducho sa tešiť z výjavov, ktoré sú významovo obsažné a zábavné aj samy osebe.

Zora Rusinová, september 2026