Jozef Jankovič

„Hlava je symbolem stvoření… je univerzální, hlava je malý vesmír, hlava je obraz světa. … Hlava je náš svět a celý svět je v naší hlavě. … má zvláštní postavení ke světu i k tělu. Je součástí světa a přesto je mimo svět, má svou pýchu, své sebavědomí. … je samostatná jednotka, posvátný element bytí, tabu a fetiš. Hlava je symbolem lidské slobody, výlučnosti a rodové cti. Hlava se plně respektuje, hlava je mírou lidské důstojnosti, sídlem ducha… Nikdo nesmí beztrestně šlapat druhému po hlavě.“

Josef Kroutvor: Hlava meduzy, 1985.

Výstavu pod názvom Všetko je v hlave sme v Galérii 19 pripravili k 85. nedožitým narodeninám Jozefa Jankoviča, ktoré si pripomenieme 8. novembra t. r. Je tak trochu vizuálnou „upútavkou“ – upozornením na pripravovanú rovnomennú knihu, ktorá onedlho vyjde vo vydavateľstve Slovart, ktorá prvýkrát komplexne a do hĺbky – monotematicky – mapuje jednu významnú časť jeho tvorby venovanú problematike hlavy.

Jozef Jankovič (1937 – 2017) je bezpochyby najvýznamnejším slovenským sochárom 20. storočia. Často bol historikmi umenia označovaný za bytostného figuralistu, avšak jeho figuralizmus mal zvláštny charakter. Človek bol síce kľúčovou témou Jankovičovej tvorby, jemu však šlo vždy skôr o odvrátenú, skrytú, ťažko zjavovateľnú stránku jeho individuálnych, druhových či spoločenských dejín, ktoré boli vlastne dejinami manipulovanej ľudskej bytosti, z čoho zákonite vyplývala podoba a výrazové prostriedky jeho sochárskej reči. Už okolo polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia zrušil tradičnú integritu figurálnej sochy, keď obrazoborecky rozbil ľudské telo na fragmenty: pohybujúce sa údy, ruky a nohy. Neskôr sa ako samostatný prvok objavila hlava – „koruna tela“, ktorú „ako vedúci princíp, symbol jednoty“ uctieva každá civilizácia, a jej „kult nám priamo či nepriamo hovorí, že tá či oná hlava je pánom stvorenia…“ (Josef Kroutvor). Preňho sa stala svojráznym javiskom, scénou príbehov, malých životných banalít i veľkých tragédií, ľudských drám, priemetnicou rozmanitých situačných sekvencií, ktoré mali a dodnes majú výrazné symbolické značenie.

Pohľad na Jankovičovu tvorbu videný cez prizmu obrazu hlavy ukazuje neobyčajnú bohatosť, rozmanitosť a invenčnú prácu s týmto ikonografickým motívom. Kým kniha je koncipovaná historicky a čo najkomplexnejšie, výstava ukazuje problematiku premien motívu hlavy trochu útržkovite, pars pro toto, na základe diel z dedičstva a z vybraných súkromných zbierok. Sledujeme vývoj témy hlavy – a myslenia umelca – od raných sochárskych búst – portrétov, cez znakové abstrahovanie a zovšeobecnenie (informel šesťdesiatych rokov), problém autoportrétu, konceptuálne, fiktívne a dodnes jedinečne architektonické anti-projekty (sedemdesiate roky), až po ukážky z reliéfneho cyklu Hlavy (1986 – 1997/2015), ktorého motívy obmieňal v rôznych mediálnych podobách až do neskorého diela. Jankovičove hlavy zväčša nemali tvár, chýbala im akákoľvek fyziognomická konkretizácia, boli to skôr masky-profily, ktorým bol síce odopretý zázrak videnia, avšak v ich neosobných siluetách sa odohrávali bohaté a neočakávané deje, ktoré mali – nasmerované ku každému z nás – svoj „diagnostický“ – a katarzný význam. Navyše interpretácia motívu hlavy poskytuje nielen nové videnie a porozumenie Jankovičovej tvorby, ale umožňuje pochopiť ju v širšom spoločenskom kontexte času a doby, v ktorej vznikala. Jeho hlavy, vernejšie to, čo sa v nich dialo, bojovalo, zápasilo, a niekedy aj smialo…, veľmi zvláštnym spôsobom komentovali naše osobné i historické komplexy, víťazstvá i zlyhania, našu individuálnu i kolektívnu povahu, naše dejiny i prítomnosť. Často – nevidiace a nevidomé – videli ďalej…

Katarína Bajcurová, september 2022

Jozef Jankovič (8. november 1937 Bratislava – 6. jún 2017 Bratislava) bol vedúcou osobnosťou slovenského moderného sochárstva. Študoval na VŠVU v Bratislave (1956 – 1962, prof. J. Kostka), kde od roku 1990 pôsobil ako pedagóg, rektor (1990 – 1994) a profesor na Katedre sochárstva (1994 – 2007). Vystavoval na Bienále mladých v Paríži (1969), kde dostal cenu, dvakrát na Bienále v Benátkach (1970, 1995) i na viacerých medzinárodne dôležitých výstavách (Europa – Europa. Kunst- und Ausstellungshalle der BRD, Bonn, 1994; Riss im Raum. Martin-Gropius-Bau, Berlín, 1994; Global Conceptualism: Points of Origin 1950s – 1980s. Queens Museum of Art, New York, 1999; World goes Pop. Tate Modern, Londýn, 2015 a i.). Je nositeľom prestížnych ocenení ako Grand Prix z bienále Danuvius v Bratislave (1968) či Herderova cena (1983). Vytvoril celý rad monumentálnych diel (Obete varujú! Pamätník SNP v Banskej Bystrici, 1964 – 1965, počas normalizácie dielo odstránili, v roku 1974 umiestnili na Kališti a v roku 2004 vrátili späť; Pomník SNP v Kováčovej, 1967 – 1969). Realizoval početné práce v architektúre i počas sochárskych sympózií v Slovinsku (Väzenie IX, Portorož, 1971), Chorvátsku (Brána, Labin, 1985; Raspelo, 1995), Južnej Kórei (Miesto hore, olympijský park, Soul, 1987). Socha V šľapajach otcov sa stala súčasťou sochárskej zbierky v La Défence v Paríži (1987). Jeho charakteristický figurálny štýl predstavuje výsledok originálnej syntézy podnetov pop-artu, novej figurácie a nového realizmu. V tvorbe sa zameral predovšetkým na problematiku ľudskej telesnosti. Silným morálnym apelom dokázal metaforicky poukázať na existenciálne traumy moderného človeka i aktuálne spoločensko-politické kontexty. Počas normalizácie ho vylúčili z výtvarného diania. Aktívne však pôsobil na neoficiálnej scéne, venoval sa „malým“ formám – kresbe, šperku – a ako jeden z prvých na Slovensku systematicky tvoril v oblasti počítačovej grafiky. Od osemdesiatych rokov 20. storočia sa znovu vrátil k veľkorozmernej aj ku komornej soche a k reliéfu.