DUŠAN HANÁK

Hoci Dušan Hanák je známy v prvom rade ako výnimočný režisér filmov s filozofickým presahom a špecifickou poetikou, vždy mal blízko aj k fotogra­fii a výtvarnému umeniu a fotografie zohrávali významnú úlohu v jeho do­kumentárnych i hraných snímkach. Vo svojej fotografickej tvorbe vyznáva rovnaké hodnoty humanizmu a hľada­nia pravdy, a tak ako často prekračo­val hranice ako režisér, napríklad me­dzi hraným a dokumentárnym filmom, prekračuje ich aj ako fotograf. Na svo­je fotografické cykly, ktoré vznikajú v rámci dlhodobého zberu materiálov, totiž stále pozerá okom filmového režiséra. Využíva princípy montáže, aby dosiahol výsledok, ktorý svojou významovou nasýtenosťou často pripomína film.

Tento spôsob nazerania na skutoč­nosť je veľmi výrazný aj v knihách fotografií, ktorých Dušan Hanák vydal niekoľko. Zatiaľ poslednou je publiká­cia Hľadanie človeka v globalizova­nom svete v spolupráci s teoretičkou a kritičkou umenia Katarínou Rusná-kovou. Práve z tejto knihy, ktorá obsa­huje 152 fotografií, boli vybrané snímky na výstavu v Galérii 19. Nebolo jedno­duché vybrať z nich len časť, každá má totiž vlastný príbeh a svojich protagonistov, a zaslúžia si byť vypočutí.

Väčšina snímok, ktoré majú blízko k žánrom sociálneho dokumentu či pouličnej fotografie, upozorňuje na dopad globalizácie a s ňou spojených javov na životy obyčajných ľudí. Hoci majú silný sociálny aspekt, nejde o snímky, ktoré by len burcujúco upo­zorňovali na beznádej chudoby. Auto­ra totiž, podobne ako v jeho filmoch, zaujímajú predovšetkým ľudia ako takí vrátane tých, ktorí sa nejako vy­mykajú z hraníc všednosti, a on sa na nich vždy pozerá s hlbokým záuj­mom a pochopením. Bez ohľadu na spoločenské postavenie a životnýpríbeh má každý jeden z nich svoju hodnotu a dôstojnosť.

Hoci fotografie vznikli v rozmedzí vyše desiatich rokov na štyroch kon­tinentoch v rôznych krajinách (Angola, Bulharsko, Česká republika, Francúz­sko, Nemecko, Poľsko, Rusko, Sloven­sko, Taliansko, India, Nepál, Ekvádor a Peru), ľudia na nich majú mnoho spoločného. Univerzalitu ich údelu zdôrazňuje to, ako sú si napriek roz-manitým miestam a okolnostiam vzniku niektoré fotografie podobné.

V globalizovanom svete sú si však v mnohom podobné aj životy chudob­ných a marginalizovaných, či už ich prežili v Angole, Nepále alebo v róm-skej osade na Slovensku. Rovnako podobné sú napríklad pózy určitej odovzdanosti, ale aj múdrosti starších žien (fotografie Život je taký, ako som ho prežila, V rómskej osade, So sta­rou mamou). Všetky upierajú pohľad priamo do objektívu a zároveň na nás, akoby nás tým vyzývali na tichý roz­hovor, alebo aspoň zamyslenie. Preto­že, ako uvádza sám autor: „Aj obyčaj­ný človek môže byť osobnosťou.

A všetci majú svoj vnútorný život.“

 

Monika Mikušová, marec 2020