Michal Kern

Tvorba Michala Kerna (1938-1994) stále ponúka nové možnosti nahliadnutia pod povrch jeho myslenia a sústredenia sa na jasne vymedzený okruh tém, súvisiacich s nadväzovaním vzťahu človeka k prírodnému prostrediu. Objavovanie osobitého vizuálneho jazyka bolo formované vyrovnávaním sa s umeleckým i ľudským odkazom otca – Petra Júliusa Kerna a nadviazaním kontaktov s kolegami z Bratislavy, kam začal Kern v prvej polovici 70. rokov 20. storočia z Močiarov pri Demänovskej doline pravidelne dochádzať na spoločné stretnutia (s Tomášom Štraussom, Rudolfom Sikorom, Petrom Bartošom, Jurajom Melišom, Deziderom Tóthom a ďalšími), ale aj kontaktami s moskovskou neoficiálnou scénou (napr. s Franciscom Infantem). Kerna formoval vrúcny a hlboko zakorenený vzťah k prírode, ktorou bol od detstva obklopený, a schopnosť viesť s ňou nepretržitý dialóg.

„Od tých čias, keď som ešte ako dieťa behal pomedzi lopúchy na brehu Demänovky a začal som si uvedomovať modrú oblohu cez bizarné obrazce v lopúchoch a v daždi som sa tešil, ako steká voda veľkou kanelúrou stebla ku koreňom, od tých čias je to môj ateliér v prírode a príroda v ateliéri.“
Michal Kern

Prírodu ako trvalú možnosť tvorby objavoval Michal Kern postupne, cez zdanlivé vzdialenie sa a dočasné zaujatie „inou prírodou“ v úvodnom období konkretizmu v 2. polovici 60. rokov, až po jej identifikovanie ako svojho ateliéru pred polovicou 70. rokov. Poukazoval na prírodné dianie v jeho často nepovšimnutej, všednej každodennosti plynutia vody, topenia snehu či premeny tieňov, a do jej diania citlivo vnášal stopu ľudskej prítomnosti a spoluúčasti. Fotograficky zaznamenávané minimalistické, na podstatu redukované performancie kombinoval ateliérovými zásahmi: častým využitím kresby a vlastných autorských textov. Tá sa prejavuje aj v autorových denníkoch a poznámkach, ktoré majú charakter komentárov doby, skíc, konceptov a návrhov k realizovaným aj nerealizovaným projektom. Práve denníky dávajú nahliadnuť do hĺbky a procesu jeho uvažovania – ich škála siaha od ekologickej problematiky ku politickým komentárom, k fiktívnym architektúram, realizáciám do architektúry až po štúdie k dielam, ktoré naplno vyzneli v definitívnych fotografických realizáciách (fotomonológoch, ako ich nazval Tomáš Štrauss).
V Kernovej tvorbe sa prelínajú dva póly vzťahu k prírodnému. Prvý smeruje k tichému prenikaniu a pokore pútnika, v druhom sa príroda stáva umocňujúcim prostredím pre tlmočenie idey, s častými ekologickými a etickými posolstvami. Kernov prístup k prírode je v oboch prípadoch výrazne antropocentrický. K prírode sa vždy približoval z pozície pokorného človeka, obnovujúceho stratený kontakt s ňou. Stopa prítomnosti človeka je v jeho dielach citeľná, či už je skrytým pozorovateľom, tichým pútnikom, alebo priamym aktérom. Príroda v jej trvalej nemennosti a statickosti – jaskyňa, kamene, stromy a premenlivej efemérnosti – voda, sneh, lopúchy, je kontaktovaná človekom – zrkadlom, tieňom, dotykmi, odtlačkami a stopami,  ktoré sa v tomto obojstrannom dialógu stávajú akýmsi tajomným rituálnym jazykom.
Svojou celoživotnou tvorbou Michal Kern, ako osobitý predstaviteľ slovenskej podoby land artu, hľadal možnosť zanechať v prírode odkaz, efemérnu stopu, ktorú „by príroda prijala“. Ona sama mu v tomto dialógu dala odpoveď v podobe trvalej stopy, ktorú zanechala v jeho tvorbe a sprostredkovane nás pozýva vstúpiť do nášho vlastného „priestoru pre meditáciu.“ Jeden návod nám dáva autor sám: „Dotkni sa prstom kvapky rosy a spoj sa čistotou so zázrakom. Nejde tu o „vedecký“ popis či objav v prírode. Ide o návod, ako zažiť zážitok, ktorý som mal ja, keď som vymyslel túto situáciu. Napísať projekt pre milióny ľudí, aby sa dotkli rosy a žili v súzvuku so zákonom prírody.“

Daniela Čarná