Po oslobodení koncentračného tábora Buchenwald sa skupina väzňov – budúcich spisovateľov a novinárov – čakajúcich na repatriáciu rozprávala, ako o tom písať, aby pochopili aj tí, čo to nezažili. „Bude veľa svedectiev…  A budú aj dokumenty. Neskôr historici všetko pozbierajú, zhromaždia a budú analyzovať: na ich základe napíšu vedecké diela… Bude v nich povedané a zaznamenané všetko… Všetko bude pravdivé… až na tú najdôležitejšiu pravdu, ktorú nebude môcť vystihnúť  ani tá najdokonalejšia, pre každého pochopiteľná historická rekonštrukcia… Iné pochopenie, najdôležitejšia pravda skúsenosti, je slovami neprenosná… (Jorge Semprun, Písať alebo žiť, G plus G, Praha 1997).Tento druhý typ pravdy ako prví pomenovali lekári, ktorí vyšetrovali bývalých väzňov koncentračných táborov a nazvali ju syndróm koncentráčnika. U 99 percent väzňov, ktorí prežili koncentračné tábory, sa vyskytovali poruchy spánku, nočné mory, depresie, strach a nedôvera v ľudí. Prenášal sa z generácie na generáciu, ako nevyslovené bremeno, o ktorom rodičia nechceli hovoriť a deti sa neodvážili pýtať. Niekedy v polovici deväťdesiatych  rokov vznikol z iniciatívy Martina Bútoru, v Nadácii Milana Šimečku projekt Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Skupina výskumníkov zozbierala 150 svedectiev ľudí, ktorí prežili v táboroch alebo v úkrytoch. Ich deti a vnuci prvýkrát v živote počuli alebo čítali príbehy svojich rodičov a starých rodičov a pochopili tieseň, ktorá z nich vyžarovala. Autorka projektu Stopy, Júlia Kunovská, patrí do druhej generácie preživších. Ako v mnohých iných rodinách, ani u nich sa o minulosti nehovorilo. Ako mnoho iných detí jej generácie vyrástla vo svete, kde sa o minulosti mlčalo, bez starých rodičov a bez širokého príbuzenstva. Táto výstava vznikla z potreby

 

nájsť niečo pekné, spomienku na záblesky šťastia v pamäti ľudí, ktorí patria do generácie jej rodičov. Je to vôbec prvý projekt, v ktorom tí, čo prežili, nespomínajú na útrapy života v táboroch, ale na okamžiky, ktoré do ich života vniesli nádej a novú chuť žiť. Prvý projekt, v ktorom ľudia nemuseli hľadať slová, aby vyjadrili nevyjadriteľné, lebo to mohli vyjadriť obrazom. Autori a autorky, ktorých priemerný vek je okolo 90 rokov, prvýkrát držali v rukách štetec, aby farbou vyjadrili pocit, hlboko uložený v pamäti, nevysloviteľný a možno aj zabudnutý a znova vyvolaný obrazom.Vystavené obrazy a príbehy, ktoré ich sprevádzajú, nie sú iba svedectvom o individuálnych osudoch autoriek a autorov. Sú aj správou o vôli k životu a o tom, že šťastie nie je niečo, čo nám je dané zvonka. Najkrajším okamžikom, ktorý sa zachoval v spomienkach, bolo stretnutie s blízkym človekom, rodina, deti. Ľudia, ktorí prežili životnú traumu, intenzívnejšie prežívajú možnosť zapojenia do spoločnosti, sú silnejší a vďačnejší za dar života, ako ľudia, ku ktorým bol osud milosrdnejší. Antisemitizmus, napísal Jonathan Sacks, nie je ideológia, ale rozpor. Antisemiti neznášajú Židov, lebo sú bohatí a sú chudobní, lebo sú kapitalisti a sú socialisti, uzavierajú sa do svojich komunít a všade sa infiltrujú, držia sa svojej viery, plnej predsudkov a sú vykorenení kozmopoliti, ktorí ničomu neveria a nikde sa necítia doma. Takí sa však nájdu medzi príslušníkmi všetkých národov sveta. Identita európskych Židov v diaspóre je zvláštna tým, že sa neodvodzuje iba od zeme, v ktorej sú doma, jej hraníc a jazyka, ale aj od kolektívnej pamäti a tradície. Nikto nedokáže dosť dobre vyjadriť, čo to tá tradícia je, ako funguje a dokedy ešte bude fungovať. Životné príbehy autorov Stôp a ich obrazy sú súčasťou tejto tradície, zapísanou do životov jednej generácie.

Egon Gál, február 2016