Juraj Lipták & Anonymus
od 4.11. do 31. 11. 2014
ĎUROVO OKO
Anna Fárová a tí, čo Jurajovi Liptákovi udelili cenu TIME LIFE, mali svoje dôvody, prečo ich zaujala jeho fotografia. Ja poviem pár svojich dôvodov.
Keď sa hlásil na grafiku na umeleckej priemyslovke (SŠUP), neprijali ho, okamžite ho ale preradili do fotografického ročníka. Zrejme nevedel dobre kresliť a zrejme niekoho aj tak niečo na jeho videní zaujalo. Gott sei dank. To bol prvý krok, aby sa narodil fotograf.Ďuro naozaj videl trochu inak. Dokonca mal na to aj trochu inak skonštruované oko. Jemne vypuklé (podobné mala aj Ľuba Lauffová), takže videlo širší záber (niečo ako optika 28). Aj realitu vnímal inak – ale to už nie je len o oku – často bola komická, inokedy bol hĺbavý, v každom prípade nevidel len to, čo sa javí, ale to, čo sa za istých okolností, môže – niekomu – javiť.
To, že si uveril a nebál sa vidieť inak, je asi impulz Alexandra Strelingera. Na FAMU začal fotiť už len svoju realitu. Skoro vždy bol za fotografiou príbeh, spája videné s tým, čo je navyše, používa fotografiu fotografie, akcenty koloruje. Ďalším krokom sú cykly. Nestačí to magické políčko, povestný zlomok sekundy, spája snímky do sekvencií, aby vypovedali o širších súvislostiach. Koniec koncov fotografiu neštudoval na výtvarnej akadémii, ale na skvelej filmovej škole, kde sa nepestovala artistnosť, kde sa preferoval výraz a názor, čo namiesto ako, kde prednášal o literatúre Kundera a študenti videli na školských projekciách všetko zaujímavé, čo sa kde nafilmovalo.
Od školských cyklov Praha bez veží a Homo faber vlastne urobil krok k filmu. V emigrácii začína robiť vlastné filmy (Spiegelgewebe, Natura forte) ako autor, režisér aj kameraman. Ak fotografuje, realitu inscenuje a vkladá do deja a fotografovaných postáv fragmenty situácií, gestá, vytvára vzťahy, a tak sa fotografia podobá skôr na filmové políčko. Malou Leicou fotí, ale výsledkom je zachytený pohyb. Magiku nachádza na ulici, na pláži. Ľudia na jeho fotke stoja na pláži a pozerajú kamsi do piesku a nevieme, či sa modlia alebo si len šepkajú. Ďuro zachytáva okamihy ako iní, ale inak, vždy je tam niečo navyše. To niečo, to je to najdôležitejšie. Najprv to vidí len on, teraz – niekedy až po detektívnom pátraní – už aj my.
Vystavený cyklus je len na prvý pohľad niečo iné. Zväčšil staré sklenené dosky FOMA 9/14 anonymného autora. Už to nie sú reálne situácie osláv Silvestra alebo akty milovanej ženy nafotené milujúcim mužom. Skladáme si rozprávané príbehy, pozeráme sa cez niekoho hľadáčik a niekoho okno, kam sa v otočke pozerá dievča na ulici a prečo. Zväčšenina akcentuje otázky. Stalo sa niečo alebo sa niečo len stane? Zrejme nedokážeme identifikovať postavy – a načo aj – rovnako ako nevieme identifikovať fotografie hláv bez individuálnych čŕt. Kto to je? Koho identitu fotí, moju, tvoju, našu? Je to z našej minulosti alebo z budúcnosti? Hľadaj, je to príbeh, občas hádanka.
Ďuro zachytáva znaky reality – ak vôbec, nie sú dôležité – fotografuje, čo je za tvárou, za príbehom, za fyzikou. Je to magická fotografia predstáv o tomto svete, žiadna ilustrácia nadprirodzena. Je to niečo ako pokus o zachytenie zrodu mýtu a legendy.
Toľko o Ďurovom oku. Samozrejme, je to predovšetkým o hlave. Tak to vidím ja, čo ale vonkoncom neznamená, že tak to v skutočnosti je.
Jaro R.
(A prečo píšem ja? Zdedil som po Ďurovi izbu č. 114 na Hlávkovej koleji v Prahe. Veľké okná boli polepené hnedou papierovou lepiacou páskou. Často fotografie neleštil (pozri Wikipedia), len ich napol a sušil. Matný tón bol preňho vtedy typický, evokoval starú, slnkom vyblednutú fotografiu a viac ponúkal sústredenie a cestu za fotografiu. Trochu ten príbeh Ďurovej fotografie poznám. Ale hovorím: trochu …)