Dávid Čársky

Proporcia

od 24. 8. 2018 do 23. 9. 2018

 

Aj keď výstava Dávida Čárskeho Proporcia v Galérii 19 je rekapituláciou tvorby zhruba posledných desiatich rokov, je zároveň aj jedným z potvrdzujúcich krokov jeho dávneho rozhodnutia. Po skončení štúdií na Katedre grafiky Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave začiatkom deväťdesiatych rokov a predtým kameňosochárstva a reštaurátorstva na bratislavskej Strednej umeleckopriemyselnej škole, začal sa venovať maľbe. A dokonca, vybral si jej krajnú, abstraktnú polohu, v ktorej postupne tíšil expresívny výraz a skrotil ho do takmer ničím nerušeného komponovania čistých monochrómnych plôch. Okolo roku 2000 sa mu tento kompozičný koncept stal určujúcim systémom, s pointou postavenou na dialo-gických vzťahoch farebných polí. Plocha, s ktorou pracuje, je potom väčšinou obraz na výšku, rozdelený na horizontálne pásy, kde v hornom zvykne rozohrávať vzťahovú partiu s menšími geometrickými prvkami − obdĺžnikmi a štvorcami.

Strojcom výrazu sa v jeho maľovaní stala stopa po štetci, alebo špachtli. Plocha namaľovaná špachtľou je nenápadným svedectvom o autorovej existencii, o prítomnosti jeho ruky ako nástroja vysielajúceho jemné záchvevy emócií, rozpoznateľných v štruktúre povrchu. A práve, aj tá sa v posledných, alebo presnejšie povedané, v niektorých z posledných obrazov mení v maliarsky objekt – v pastózny reliéf, vymodelovaný niekoľkonásobným vrstvením. Do takto vybudovaného „tela“ maľby už potom nezvykne zasahovať iným farebným odtieňom, ale modeluje ho sochársky tak, že do neho hĺbi drážky ako viditeľné ohraničenia obrazových polí. Ako sám napísal: „Výsledok nemusí byť (vždy) vyvážený, aj keď pri geometrizovanej či minimalistickej polohe sa proporcie akoby samostatne a sugestívne usporadú-vali do ’estetického súzvuku‘. Ak sa vedome obmedzím len na otázku formy a vylúčim interpretáciu obsahu, môžem zosumarizovať moje najaktuálnejšie snaženie na perma­nentné hľadanie ideálnych proporcií a farieb pre partikulárne útvary, ako aj na ich harmonické umiestnenie v rámci celku. Dôležité pre mňa je, aby dominujúci prvok mal dostatočný priestor na ’doznie-vanie‘, avšak bez ambície akýchkoľvek konkrétnejších sugescií.“

Divák sledujúc menlivú situáciu proporčných vzťahov, aj napriek maliarovmu prísnemu asketizmu, predsa len podľahne dvom paralelným sugesciám: vlastnej meditácii a pôžitku z dívania sa. Postupne sa vnára nielen do jeho hry, ale aj sám do seba. Prichádza pôžitok v sústredení.

V hladine možného utíšenia, ktoré závisí od miesta, času a, samozrejme, emočnej výbavy toho-ktorého pozerajúceho, prechádza farebnými poľami, ktoré sa strácajú a objavujú na horizonte malieb. Pokojne, vyrovnane a samozrejme vo svojom jestvovaní. Sami sebou a za seba.

Beata Jablonská, júl 2018

 



Nie je možné pridávať komentáre.