KAROL BARON

Raz sa Jorgeho Louisa Borgesa spýtali, či sa mu niekedy prisnil diktátor Juan Perón, odpovedal, že nikdy, lebo jeho sny majú štýl.

 Karol Baron vyjadroval svoj svet celkom príznačne aj svoj antisvet – v cykloch. Zrejme preto mal rád príbehy, ktoré sa k sebe viazali ako oká reťaze. Zreťazujúce príbehy na ces­te, nie však reťaze škrtiace. Preto miloval Borgesa, ktorý ho nasmeroval do labyrintu skrz naskrz sur­realistickej povahy. Čo v ňom hľadal? Odpovede na hádanky jemu zvereného obrazu človečenstva a zvieratstva zároveň. Podľa Jana Švankmajera ne­bolo iného východiska ako zabývať biednu a nero­zumnú realitu „človekovho antropocénu“ obrazmi agináciou stvorených mutantov. Zabývať ich v záhrade zmajstrovanej podľa odvekých ostrých rezov a ostrých uhlov transmutujúcimi skutoč-nosťami, ktorými sa Karol Baron vlámal do ikonografickej tradície chimérických bytostí. Stalo sa tak v priestore dlhom 35 rokov a stalo sa tak počnúc cyklom katedrál ešte v školskej lavici zastrešených hlavami démonov až po cyklus zverený boschovskému hmýreniu mutantov v záhrade posvätenej harmóniou geometrie a napokon sa tak stalo v mene odpovedí na otázky stvorené kabalou. Predstavujem si ten začiatok naznačenej cesty ako naliehavé, veľmi naliehavé návštevy v krajine nadýchnutej palcologoidmi a inými mutantmi. Z niektorých sa síce po čase stali somnabulovia a cynici, vždy však boli nanajvýš zo sorty príkrych vyznávačov pravdy. Tvrdím však, že neboli z cynikov čo dôstojnosť takrečeno nevnímajú a vždy majú na jazyku – poruke – frázu, ktoru mlátia hlava nehlava, že teraz čas ešte nedozrel, že čo sa deje, nedeje sa v pravej chvíli. Horkýže. Deje sa to v pravej chvíli. Tá chvíľa je vždy pravá. Metaforicky? Áno, meta­foricky. Prinajmenšom v medzipriestore medzi pravými chvíľami. Prve v ňom, v medzipriestore, Karol Baron prihral na smeč, ako sa vraví, všetkým bytostiam „prirodzene neprirodzeným“. Tak nazval roku 1977 párik mudroškov na nedeľnej prechádzke. Aby v pokoji vymudrovali grotesku ad absurdum a rehot zo dna magického megasveta. Ale naozaj? Nie som si istý. Prvý raz ma upozornil na ich neukotviteľnosť Karol Baron, keď pomenoval jeden svoj cyklus ako Paradox grotesknosti (1979 – 1980). Rovnako tak aj posledný raz. Sme v záhrade kabaly a jeden z dovysoka rastúcich stromov vidíme v podobe schematicky načrtnutej definície vznešenosti, lebo meno onoho stromu znie: Strom života. Nachádza sa v časopriestore, kde platí pra-vidlo výskytu Stromu života: ako hore, tak aj dole. Napokon, mohol by to byť aj zákon takmer ktorejkoľvek detskej hry. Baronove vstupné obrazy do sveta kabaly z konca 90. rokov 20. storočia ctia stvoriteľský princíp detskej hry. Sú komponované na stredovú os, veľkoryso miešajú tvar písmena s ktorýmkoľvek tvarom z tvarov stvárňujúcich záhradu. Povedzme, Záhradu kabaly. A odkrývajú harmóniu ako zmysel Záhrady. Spomenutý priestor dlhý tridsaťpäť rokov je cestou prežitou výnimočným dielom. Karol Baron na nej odolával zvodom jednoduchých riešení “up to date” rovnako však odolával rozmanitým príkazom askézy. On zrejme umne načúval kabale v zmysle vysvetľujúceho komentára Alaina Besançona. Veď sama kabala je tým „od Boha“ odkazom, že tu zostalo dosť a dosť priestoru pre život a rast mystických špekulácií i praktizovaniu mystiky, občas aj mágie a nadovšetko priestor pre dešifrovanie jej umeleckých výtvorov.

 Juraj Mojžiš, máj 2019

ZRKADLO SVETA KAROLA BARONA

 …Bol by som rád, keby ste moju ponuku chápali ako slobodnú hru s nadsádzkou, parafrázou a groteskou, s oslobodzujúcim humorom surrealistickej orientácie. Mohli by sme hovoriť o nezaujatom procese zobrazenia reality ako interpretačnej hry, kde somárskym mostíkom môže byť alegória so zabudnutou filagóriou….

…Vieme, že každý mikrosvet sa premieta do makrosveta a naopak. Oba tieto svety sú navzájom poznačené a nemožno ich násilím, ba ani umelo oddeliť…

Karol Baron, 1986

 Newtonova fyzika otvorila v sedemnástom storočí janusovskú bránu medzi stredovekým a novovekým obrazom sveta. Na oboch stranách tejto brány sa hovorí o jednote mikrokozmu a makrokozmu. Pred bránou to však znamená niečo úplne iné ako za ňou. Pred bránou je tým makrokozmom celý vesmír a mikrokozmom je človek, mysliaci, cítiaci a konajúci človek. Vzťahy medzi nimi možno skúmať vedecky, ale patrí sem aj astrológia, mágia, kabala. Po prechode touto bránou sa tiež hovorí o jednote mikrokozmu a makrokozmu, ale znamená to niečo úplne iné – jednotu veľkého a malého. Mikrokozmos pred janusovskou bránou je mikrokozmos živý, je to človek, ktorý má vôľu, myslí a cíti a tvorí, a rovnako živý je aj svet, ktorého je súčasťou. Zatiaľ čo ten makrokozmos, aj mikrokozmos za bránou sú mŕtve, ich jednota je iba v tom, že sa riadia tými istými fyzikálnymi zákonmi. Karol Baron sa vo svojom diele pokúša tieto dva svety opäť spojiť. Maľuje imaginárne krajiny, obývané tvormi prevzatými zo stredovekých mýtov, spolu s bytosťami vytvorenými modernou vedou. Programovo spája rad tradičných ducho­vných okruhov stredovekých a renesančných mýtov, ermetizmu, mágie a kabaly s výtvormi modernej vedy a filozofie. Tomu zodpovedajú aj názvy jeho obrazových cyklov. Mutanti, gryfovia, scilly a palcologoidi, Reductio ad absurdum, Prirodzené neprirodzenosti či Správa o kabale. Sapere aude, cituje Immanuela Kanta, „Odváž sa používať vlastný rozum! Tak znie volebné heslo osvietenstva“. A v duchu rabelaisovského groteskného realizmu maľuje bytosti, ktorých rozum je ovládaný orgánmi, umiestnenými pod pupkom. Rozhnevaný snivec, ako Karola nazval František Dryje, si za predmet svojho útočného záujmu vybral človeka, tento zvláštny prírodný druh, ktorý sám seba považuje za rozumného a ktorý svojím životom a svojím konaním dokazuje opak. V roku 2000 v žiadosti o študijný pobyt v Paríži Karol Baron napísal: „Program výtvarnej časti je kabala, jej možná interpretácia vo výtvarnej polo­he. Pretože v celej tvorbe programovo rozvíjam grotesknosť a princípy čierneho humoru, považu­jem Paríž za ideálne miesto pre tento projekt.“ Na projekte Správa o kabale začal pracovať v roku 1999 a ukončila ho jeho predčasná smrť v roku 2004. Aj kabala pracuje so vzťahom makrokozmu a mikrokozmu. Ibaže makrokozmom nie je slnko a planéty, ale kozmická myseľ a mikrokozmom nie je anatómia ľudského tela, ale ľudský charak­ter. Pravý kabalista nepoznáva svet čítaním kníh, ale zdokonaľovaním svojho charakteru. Všetky symboly, ktoré sa v kabale používajú – Strom života, písmená hebrejskej abecedy a číslice –, slúžia ako mapa na ceste, na ktorej sa človek oslobodzuje od túžob a žiadostí, ktoré mu bránia v slobode. Podobne ako sa človek nenaučí chápať územie čítaním mapy, nenaučí sa žiť čítaním o živote. Na človeka s imagináciou, ako mal Karol Baron, pôsobí kabala istou mocou. Kým spočiatku na obrazoch Správy o kabale prevládajú prvky grotesknosti a čierneho humoru, postupne sa vytrácajú a začínajú ustupovať abstraktným symbolom, písmenám a čísliciam, v ktorých je zakódovaný skrytý zmysel sveta.

 Egon Gál, jún 2019