Jindřich Štreit

Výstava v Galérii 19 predstavuje veľkoformátové fotografie – výber z cyklu Domov (bez) domova venovaný problematike ľudí bez domova. Vznikli minulý rok v Opave, Ostrave, Šumperku a Brne v spolupráci s Armádou spásy. Jindřich Štreit sa tejto téme venoval už dlhší čas a sumarizoval ju v knihe Kde domov můj, ktorá prednedávnom vyšla k jeho životnému jubileu, sedemdesiatym narodeninám, vo vydavateľstve wo-men. Nie je klasickou publikáciou, ale knihou – interaktívnym objektom: voľné fotografie sú vložené do kartónovej škatule (podpísanej a číslovanej), dielo má tak charakter bibliofílie, môže vystupovať ako celok i rozobrať na jednotlivosti. Štreit ani v tomto novom cykle neostal nič dlžný svojej povesti fotografa, ktorý sa s hlbokou pokorou a empatiou vie vcítiť do osudov svojich blížnych, nech je ten svet, do ktorého so svojím fotoaparátom vstupuje, akokoľvek problematický. Nikdy mu nešlo o vonkajškové efekty, jeho ponor do témy, je vždy vnútorný a psychologický, pritom zbavený pátosu. Ľudia bez domova a ich zapovedaný svet pred nami predstupuje v autentickej, ničím neprikrášlenej surovosti, ale zároveň aj sile. Štreit ide v pohľade na človeka bezdomovca – až na dreň jeho ľudskej podstaty, avšak vôbec ho nesúdi a ani neodsudzuje, nie je chladne neosobný. Príbehy z fotografií sú síce plné tragiky a pohľad na ne neraz mrazí, ale zároveň sú schopné diváka zahriať akousi primárnou, autentickou ľudskosťou, pre ktorej odkrytie a sprostredkovanie má autor mimoriadny zmysel. Jiřímu Siostrzonekovi, táto „vizuálna esej“  „silne evokuje Breugelove maliarske eseje, a navyše vytvárajú špecifickú spiritualitu na úrovni biblických či mytologických príbehov.“ Hlavnou témou tvorby Jindřicha Štreita bola „socialistická“ dedina, jej odvrátené stránky, ktoré vtedajší režim nechcel vidieť a prijať, neskôr sa venoval tiež zobrazeniu baníckej práce, sakrálnym témam, ale hlavne sociálnym námetom –  ľuďom na okraji spoločnosti, drogovo závislým, handicapovaným, či starým ľuďom. Dnes, keď sú milióny ľudí na svete v pohybe a bez domova, dostáva cyklus Domov (bez) domova venovaný bezdomovcom ešte aktuálnejší a symbolickejší zmysel. Jindřich Štreit sa na Slovensku predstavil už viackrát: počnúc legendárnou výstavou, ktorú zorganizoval Ľubo Stacho v kine Pohraničník (1988) cez viaceré monotematické výstavy až po veľkú retrospektívu v Slovenskej národnej galérii v Bratislave (2006), ktorá ho predstavila ako fotografa u nás vari najkomplexnejšie. Dodnes ho vnímame aj ako veľkého priateľa a priaznivca slovenskej fotografie i vizuálneho umenia, čo dokázal mnohými praktickými činmi počas totality i po nej (spomeňme legendárne výstavy slovenských neoficiálnych autorov v Sovinci, kde žije; v organizácii výstav, popri fotografovaní a iných aktivitách, pokračuje do dnešných dní). Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave mu roku 2014 udelila titul doktor honoris causa.

 

Katarína Bajcúrová