Marianna Mlynarčiková, Nóra Ružičkova

Výkrik radosti a nádeje zasahuje nás všetkých, veľkých aj malých, mužských aj ženské v našich galériách! Prijať všetkých, vypočuť ich a uznať ich za pravých svedkov krásy a pravdy je spôsob, aby v nich dozrela príslušnosť k umeniu. Vrcholom umenia je pestovanie melónu.
Spásonosné poslanie výtvarného umenia vo svete neuskutočňujú iba profesionálni výtvarníci, ale aj laici. Výtvarníci musia uznávať a podporovať služby, úlohy a funkcie laikov. Výtvarníci môžu zveriť laikom určité úlohy, ktoré prináležia síce ich vlastnému umeleckému poslaniu, avšak nepredpokladajú akademické vzdelanie. Laici sa môžu uplatniť v týchto okruhoch:
Šírenie umenia
Veľký prínos laikov je na poli šírenia výtvarného umenia. Na základe absolvovania výtvarnej výchovy sú na to povolania zaviazaní. Každý si musí v sebe povedať: „Beda mi, keby som nehlásal pravdu výtvarného umenia.“Apoštolát nie je pre milovníka umenia niečo fakultatívne. Nie je to záväzok vyhradený len pre niektoré vyvolené duše. Za istých okolností umenie pohne aj priemernými duchmi a celé svety môžu byť objavené aj jeho najneobratnejšími tlmočníkmi. Apoštolát je teda fundamentálny záväzok umelecky cítiaceho človeka, vlastne nie je ničím iným ako vyjadrením lásky k umeniu. Každý je povolaný do apoštolátu najmä tam, kde žije, vrátane toho, kde sa práve nachádza.
Zastupovanie umelcov
V situáciách akútnej alebo trvalej núdze môžu laickí mužskí a ženské zastupovať umelcov v určitých službách. Je známy celý rad služieb, ktoré prislúchajú promovaným výtvarníkom, ale zo zvláštnych alebo závažných dôvodov môžu ich dočasne vykonávať aj laici. Mnoho rodičov poskytuje svojim deťom výtvarné vzdelanie, laici pomáhajú výtvarníkom uskutočňovať ich diela a vykladajú ich svojim blížnym. Tak preberajú za umenie zodpovednosť. Aj keď mnohým povesť umelca škodí v povolaní, ľudia denne pri vyznávaní umenia prejavujú príkladné morálne hrdinstvo.
Služby v galérii
Galérie predstavujú určitým spôsobom viditeľné telo výtvarného umenia rozprestreté po celej zemi. Výtvarné umenie nachádza svoj bezprostredný a hmatateľný výraz v galériách. Ony sú spoločenstvom bratov a sestier preniknutých jedným duchom. Tento duch nepotrebuje okázalé prejavy – skutočne, málokedy v galériách vidíme, že by sa ľudia vrúcne objímali –, stačí mu radostné zahĺbenie a praskanie nábytku. Ale prečo brániť tým, ktorí chcú aktívne priložiť ruku na oltár umenia? Dobre to poznáme z každodenného života – aj kurča možno pripraviť ako bažanta, kačicu či králika, zo zapaľovača poskladať motorku. A dobre vieme, ako tieto prieniky pomáhajú udržiavať ten prekrásny hodinový stroj umeleckej výmeny. Aj tak sa napĺňa jediný pravdivý cieľ umenia: smerovať k zušľachťovaniu širokých vrstiev.
To však nie je všetko. Existujú tri falošné predstavy o vzťahu umelcov a laikov. Prvá je elitárska. Vychádza z toho, že sú tu záležitosti, ktoré náležia len výtvarníkom. Je to ich tendencia chcieť riadiť veci, dominovať obyčajným ľuďom, ktorí navštevujú galérie. Niekedy to vedie k úplnej tyranii. Ak potrebujeme príklad, môžeme jeden nájsť 15 kilometrov za Novými Zámkami vľavo. No je tu aj postoj laických priaznivcov umenia, ich tendencia „nechať umelca, nech urobí, čo vie“, a my už len padneme na zadok. Druhá predstava je prevrátením prvej. Niet divu, že laici niekedy oplácajú výtvarníkom ich elitárstvo typickým komplimentom: „veď aj my sa bez vás zaobídeme“. Posledný falošný model je tretí a nazýva sa dualizmus. Hovorí, že umelci a laici majú každý určenú oblasť pôsobenia a ani jeden nemá zasahovať do oblasti toho druhého. Keď sa zamýšľame nad týmito predstavami, vidíme, že nie je všetko v poriadku s kostolným riadom.
Každý priaznivec umenia sa má cítiť poverený poslaním a povinnosťou budovať kráľovstvo umenia zo všetkých svojich síl vždy tam, kde sa v dôsledku prirodzeného behu udalostí nachádza. Umelci, kurátori a kritici sú tak či onak mimo sveta vzhľadom na ich stav, spôsob života a citlivé nervy. Laik je priaznivec výtvarného umenia vo svete a vyžaduje sa od neho svetský charakter. Čím viac bude mužských a ženských, laikov a lajok, naplnených duchom umenia, tým viac sa nám bude dariť poumelečťovať svet. Poumelečťovanie sveta je znásobenie pohybu, ktorý svet vykonáva sám od počiatku, a znamená viac sveta aj viac umenia. Tomuto pohybu nemožno vŕšiť do cesty žiadne hranice, jeho plynulosť je odzbrojujúca. Umenie v ňom rozpoznávame ako svet a svet ako umenie. A ako vieme od múdrejších, genialita umenia inšpirovaná iným umením je nekonečným zdrojom inšpirácie.

Jaroslav Šrank, júl 2014

Pozn.: Pri písaní tohto textu bolo použité všeličo.

 
Výstava vychádza zo zaužívaných predstáv o umelcoch a umení. Tie majú v súčasnosti dve dominantné podoby: prvou je v laických kruhoch preferovaná (romantická) predstava umelca ako rozorvaného génia alebo zručného remeselníka, druhou zas, v odbornej verejnosti rezonujúca, („realistická“) predstava o umelcovi ako pragmatickom manažérovi, ktorý sa orientuje v najnovších trendoch umeleckej scény. Obe predstavy samozrejme formujú aj očakávanie a mentálne nastavenie divákov a diváčok pri vstupe do galérie. Autorky s týmito očakávaniami pracujú – ironickým pritakaním status quo, zapožičiavaním si kurátorských a muzeologických metód a stratégií a ich aplikáciou na odlišné sféry kultúry poukazujú na fungovanie systému umenia a na praktiky inštitucionalizácie tvorby, ktorej produktmi sú umelec a umenie. Zviditeľňujú rámce, ktoré utvárajú a zároveň uzatvárajú sféru umenia. Nástrojmi, ktorými sa tento systém udržuje v chode sú zahrnutie a vylúčenie. Dôsledkom takéhoto prístupu je elitárstvo. Umenie sa tým ochudobňuje o mnohé rozmery a kvality.

V slovenskom kontexte sú tieto príznaky umocnené jeho okrajovosťou a zameranosťou na vzor západného umenia, s úzkostlivým strážením hraníc disciplíny. Snaha dostihnúť centrum plodí úzkosť z narušenia hraníc diskurzov a disciplín.
Diskurz slovenského umenia sa síce vyznačuje rétorikou, ktorá sa zasadzuje za otvorenosť, interdisciplinaritu, narúšanie hraníc odborov, napriek tomu sa však takéto prejavy v praxi skôr upozaďujú.
Autorky v rámci svojho výstavného projektu: 1) pašujú do priestoru galérie také témy, prvky a objekty, ktoré sú z neho inak vylúčené, pretože nezodpovedajú pojmom a kritériám, kladeným touto inštitúciou na umenie. Ide napríklad o prisvojený jazykový a obrazový materiál z rozmanitých neumeleckých a nevznešených oblastí, ako samorastárstvo, záhradkárstvo, ručné práce, astrológia, zdravý životný štýl, branná moc, poisťovníctvo, občianske právo, ochrana pracujúcich atď., ktorého prameňmi sú rôzne príručky, pracovné návody, smernice, odporúčania, receptáre, bulvárne a lifestylové časopisy a pod.; 2) používajú stratégie neumeleckých oblastí, ako napríklad reklama, publicistika, záhradkárstvo, experimentálna lingvistika, psychológia, história, turistika, kurátorstvo, aby svoju tvorbu sprostredkovali verejnosti mimo priestoru galérie a upozornili na rámce a limity umenia.
Tvorkyne vo svojej tvorbe využívajú médiá a postupy: textová animácia, zvuková inštalácia, autorská kniha, textová inštalácia, sociálna skulptúra, digitálna grafika, video, web, aby vytvorili otvorený a intertextuálny priestor.

Marianna Mlynárčiková & Nóra Ružičková