Eduard Ovčáček

ARCHÍV & NOVÉ PRÁCE
od 11. 12. 2014 do 25. 1. 2015


„BÁSNĚ K DÍVANÍ A OBRAZY KE ČTENÍ“

Touto slovnou prešmyčkou trefne pomenoval spisovateľ Ivan Kubíček v jednej zo svojich esejí tvorbu Eduarda Ovčáčka, ktorý už desaťročia, ako tajomný alchymista, pre ktorého nič nie je nemožné, skúmavo objavuje nové možnosti výtvarných vyjadrovacích postupov a pretvára ich s jemu vlastnou pracovnou intenzitou na vizuálne básne, plné hravej irónie aj vážneho spytovania, usporiadanej geometrie aj spontánnej improvizácie, tichého zamyslenia aj impulzívnej expresie. Patrí medzi prvolezcov na ceste objavovania novej obrazovej artikulácie, stierania hraníc medzi obrazom a písmom. V tom je dôstojným súputníkom Boudníka aj Kolářa, Nováka aj Valocha. Už jeho textové prvotiny, obrazové básne zo začiatkov šesťdesiatych rokov naznačujú a jeho budúce práce neskôr potvrdzujú, že písmo a čísla a ich variačné možnosti sa pre neho stanú určujúcim inšpiračným zdrojom a budú mať blahodarný vplyv na celú škálu jeho intermediálnej tvorby. Žije v zovretí písma, pracuje s ním dlho a uvzato, ale počína si pritom ako mág, ktorý po vzore dadaistov zbavuje slová ich pôvodnej komunikačnej funkcie, hravo ich rozkladá a z fragmentov premyslene tvorí nový vizuálny poriadok. Textúra pri svojej premene tak dostáva v jeho prácach nový obsahový význam a vytvára obraz neustáleho pohybu a vzájomného preskupovania. Vinie sa od jemných prepaľovaných koláží cez drevené plastiky po veľkoplošné šablónové premaľby, serigrafické a digitálne tlače až po znakové podoby pri landartových akciách. Len výnimočne sa dostáva z vplyvu neskrývanej príťažlivosti písma, a to v geometricky konštruovaných priestorových plastikách, ale aj u nich vzdialene cítime jeho prítomnosť. Pri skúmaní kreatívnej rozmanitosti jeho tvorby však musíme pripomenúť ešte jeden dôležitý fakt, ktorý ju zásadným spôsobom ovplyvnil a zasiahol aj do jeho životných osudov. V prvom rade treba povedať, že tak, ako bol Eduard Ovčáček v svojej tvorbe nekompromisný sám k sebe, také nekompromisné boli aj jeho občianske postoje. Obdivuhodným spôsobom dokázal odolať tlaku najnepriaznivejších okolností v minulom režime a počas najhorších normalizačných časov vytvoril dielo, ktoré právom patrí k ikonám súčasného umenia. Nemohol konať inak, ak si chcel uchrániť svoju tvorivú slobodu a nezávislosť. Na jeho ľudské a umelecké kvality nezabudla skupina A-R, ktorá mu v roku 2007 udelila svoju výročnú cenu Christmas. Ak som dnešný príhovor začínal citáciou prevzatou od Ivana Kubíčka, je slušné jeho slovami ho aj ukončiť. “I kdyby Eduard Ovčáček nechtěl touto vystavenou kolekci docílit nic víc, než nám naordinovat povzbuzující injekci k inovaci našich smyslů, udělal už dost, aby si zasloužil náš dík.”

Marian Meško, december 2014

 

KONFRONTÁCIE

Ak by sme mali z pohľadu histórie súčasného slovenského výtvarného umenia vybrať jednu z udalostí, ktorá zásadne pozitívne ovplyvnila jeho budúci vývoj, boli by to v prvom rade bratislavské Konfrontácie zo začiatku šesťdesiatych rokov. Bez tohto exkurzu do minulosti by dnešné otvorenie výstavy Eduarda Ovčáčka bolo neúplné a bez pripomenutia jeho skutočne významného prínosu pri zakladaní bratislavských Konfrontácií priam neúctivé. Vtedy začiatkom šesťdesiatych rokov končiaci študenti a čerství mladí absolventi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave: Eduard Ovčáček, Miloš Urbásek a Jozef Jankovič iniciovali po vzore svojich pražských kolegov sériu neformálnych, na tú dobu veľmi slobodných a podnetných stretnutí a neoficiálnych výstav, ktoré nazvali Konfrontácie. S pohľadom upretým na vtedajšiu vlnu európskeho informelu, nového realizmu, americkej akčnej maľby, začínajúceho vplyvu pop-artu a prvých pokusov o stieranie hraníc medzi literatúrou, hudbou a vizuálnym umením stali sa Konfrontácie ich prirodzenou odpoveďou na dogmatickým režimom potláčané práva nielen vyjadrovacie, ale aj tvorivé. Nechýbala im odvaha ani nasadenie a u mnohých z nich tieto inšpiratívne stretnutia poznačili ďalšiu tvorbu a v neposlednom rade formovali aj ich občianske postoje. Prvé zo stretnutí sa uskutočnilo v ateliéri Jozefa Jankoviča v januári 1961 a zúčastnili sa ho: Marián Čunderlík, Jozef Jankovič, Jaroslav Kočiš, Dagmar Kočišová, Pavol Maňka, Eduard Ovčáček, Miloš Urbásek, Dušan Valocký a z teoretikov Oskar Čepan, Eva Šefčáková a Mária Mokrá. Pri putovaní po tejto odvážnej ceste však nezostali nadlho osamelými bežcami. Na ďalšie neoficiálne výstavy prizývali nových, tvorbou a názormi blízkych súputníkov. Do polovice šesťdesiatych rokov, keď sa uvoľňovaním spoločenských pomerov ich program vyčerpával, uskutočnili štyri takéto neoficiálne stretnutia. Po piatich rokoch sa spoločné aktivity končia dvoma výstavami, jednou v galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a záverečnou, šiestou výstavou Konfrontácií v galérii Nová síň v Prahe. Súčasne došlo k ešte jednej významnej udalosti. Čo sa vtedy zdalo priam neuveriteľné, a to vystaviť neoficiálne umenie v zahraničí, stalo sa holou skutočnosťou. Neoficiálne slovenské výtvarné umenie sa začalo konfrontovať s medzinárodnou scénou samostatnými prezentáciami vo Varšave a Budapešti. Kľúčovú úlohu pri oboch výstavných projektoch vtedy svojimi organizačnými schopnosťami a kontaktmi zohral Eduard Ovčáček. Jeho zásluhou mohli slovenskí výtvarníci pomeriavať svoj um a schopnosti so zahraničnými súčasníkmi. Sabina Jankovičová a Juraj Mojžiš sa pred niekoľkými rokmi podujali zmapovať spoločnú anabázu všetkých účastníkov Konfrontácií po päťdesiatich rokoch a posúdiť ich prínos. Obsažne a pútavo, s bohatým obrazovým materiálom zostavili monografiu, ktorá vyšla pod názvom Bratislavské Konfrontácie. Publikácia sa stala prirodzenou poctou všetkým zúčastneným autorom. Najdôležitejším poznaním z tejto doby je však fakt, že počas piatich rokov často riskantnej existencie sa Konfrontáciám podarilo vytvoriť platformu otvoreného, pre nezávislú tvorbu žiadnou ideológiou nezaťaženého komunikačného priestoru. Eduard Ovčáček zásadným spôsobom prispel k vzniku týchto ostrovov pozitívneho a slobodného myslenia a svojou originálnou tvorbou ich nesporne obohacoval a zušľachťoval.

Marian Meško, december 2014



Nie je možné pridávať komentáre.