Otis Laubert – I.

Ak dnes otvoríme konzervu invenčných nápadov Otisa Lauberta, prác zo šesťdesiatych rokov, ktoré dôležitým spôsobom ovplyvnili jeho budúcu tvorbu a nikdy neboli vystavené, uvidíme v nej čerstvé, neporušené, šťavnaté plody, ktoré odolali zubu času aj módnym vlnám a potvrdzujú starú pravdu, že kvalita dobrého umenia je v ňom samom a je neprenosná. To, že tieto práce sa vystavujú takmer po polstoročí, nie je v umení nič výnimočné, veď dejiny nám ponúkajú mnoho príkladov osudov osamelých bežcov, ktorí svojimi objavmi, a to nielen v umení, predbehli svoju dobu a tvorili bez toho, aby si ich dielo vôbec niekto všimol. A naviac Otis prežíval toto obdobie bez priameho osobného kontaktu s vtedajšou výtvarnou komunitou a bez konfrontácie s jej tvorbou. Milan Kundera v jednej štúdii napísal, že surrealisti vo svojom manifeste boli prísni k umeniu románu. Vyčítali mu, že je nevyliečiteľne zavalený prostrednosťou, popisnosťou, banalitou, všetkým, čo je pravým opakom poézie. Verili v budúce zlúčenie dvoch na pohľad takých protikladných stavov, ako je sen a skutočnosť, v absolútnu realitu, nadrealitu. Paradoxne toto “zlúčenie sna a skutočnosti “, ktoré francúzski surrealisti proklamovali, hoci sa im ho nepodarilo uskutočniť vo veľkom literárnom diele, už existovalo, a to práve v tom umení, ktorému sa vysmievali, v románoch Franza Kafku, napísaných v predchádzajúcom desaťročí.

Keď Umberto Eco koncom sedemdesiatych rokov vo svojich slávnych románoch a esejách uvažoval o možnej vyčerpanosti jednotlivých etáp moderného umenia, únave ich obsahovej a formálnej čistoty, a predkladal ako jedno z riešení premiešavanie štýlov, podobné úvahy overené tvorbou mali Otis Lauber t, hnutie Fluxus a americká akčná scéna už dávno za sebou. Od polovice šesťdesiatych rokov dovtedy málo vídaným spôsobom začali obohacovať výtvarný výrazový slovník postupmi, ktoré dnes môžeme smelo označiť za prvé kroky postmoderny. Otis sa v tej dobe svojsky vyrovnával s podnetmi dadaizmu a pop-artu, a ako ich právoplatný dedič hravo a odvážne riešil možnosti prepájania

a vzájomnej konfrontácie štýlov. Patrí medzi prvolezcov, mágov schopných absorbovať každý iniciačný podnet bez zábran a spracovať ho s plným nasadením. Všetko, čo odvtedy prechádza jeho rukami, podlieha permanentnej invenčnej premene. Týmito postupmi sa celá Otisova tvorba stáva jedným veľkým depozitom, v ktorom sa uctieva, triedi, skúma, posúva a prepája každá nájdená vec. Dávať outsiderom nový sémantický obsah je prirodzenou vyjadrovacou formou jeho vážnej hry. Hry, ktorú nemožno vykladať a uložiť do žiadnej schémy. Každá z nich sa rúca, pretože jeho nekonvenčný záber možností vizuálneho zobrazovania je taký široký, že sa vymyká akémukoľvek zaradeniu.

Aj preto by mapovanie a sumarizovanie stavu súčasného umenia bolo neúplné bez poznania príbehu o prínose tvorby Otisa Lauberta. Obohacuje ho totiž o rozmer, ktorým umenie doby postmodernej príliš neoplýva, a to je invencia, kvalita a humor. A že mu tieto schopnosti nechýbajú, potvrdzuje táto výstava.  K nej môžeme ako bonus pokojne dodať – parafrázujúc Picassove slová – že Otis nehľadá, Otis nachádza.

Marian Meško, december 2012