Dokumentárne rozpomínanie
od 8. 11. – 29. 11. 2009
Výstava je súčasťou 19. ročníka Mesiaca fotografie, ktorého hlavným organizátorom je Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave. Generálnym reklamným partnerom festivalu je FUJIFILM Slovakia, hlavným mediálnym partnerom Ephoto.
JULIEN GUINAND – Strelci , 2006
Súčasný svet si rád namýšľa, že každú myšlienku musí okamžite nasledovať nejaká činnosť a okamih myšlienky je natoľko zanedbávaný, že čoskoro žiadny obrázok ho nebude vedieť zachytiť. Z práce Juliena Guinard cítiť snahu zachytiť tento okamih myšlienky. Zbierka „Strelci“ je toho príkladom : ako každá premyslená činnosť, aj výstrel je výsledkom dlhej fázy koncentrácie. Strelci tu pózujú v neobvyklých odevoch, akoby ich nástroje presného zamierenia spolu s odevom vytvárali akýsi dobový kostým. Počas okamihu zachytenia fotografie sa aj oni stávajú terčom. „Strelci“ sú metaforou spojenia mysle a činnosti.
LAURENT MULOT – Videá
Laurent Mulot prestaví niekoľko videí na tému zakladania vo svete.
Middle of Nowhere, dielo vizuálneho umenia, ktoré rozpracoval Laurent Mulot, spočíva v snahe začleniť určitý poetický prvok na všetkých 6-ich kontinentoch. Je zosobnený uložením tabule potvrdzujúcej vytvorenie virtuálneho Centra moderného umenia na miestach neobvyklých a s ľudmi, ktorí nemajú žiadny súvis s moderným umením.
Dielo má dve polohy, jedna je virtuálna : internetová stránka a druhá fyzická : samotné výstavy. K dnešnému dňu, 6 významných výstav bolo usporiadaných v Austrálii, Francúzsku a Číne. Jedna momentálne prebieha v Múzeu moderného umenia v Lyone.
V súvislosti s vytvorením internetovej stránky, Múzeum moderného umeniav Lyone k nej zabezpečilo, vo svojich priestoroch, permanentný prístup pre verejnosť. Cieľom je nainštalovať podobný) prístup vo viacerých múzeách a umožniť tak prepojenie medzi návštevníkmi múzeí, a tiež medzi jednotlivými inštitúciami (navzájom. „Všadeprítomnosť“ je jedným z konceptov tejto práce. Internetová sieť, prístup k nej v priestoch múzea, možnosť navštíviť výstavy a dostať sa tak na na „koniec sveta“, sú cesty, ktoré vedú k „podstate diela“. Je to tiež politická úvaha nad Umením a globalizáciou.
PAOLA SALERNO
Paola Salerno vo svojej práci čerpá inšpiráciu z úzkeho citového prepojenia na krajinu. V sérii Kalábria, sa autorka vracia do rodnej krajiny, na miesto, kde sa chaotická urbanizácia mieša so stopami antiky. Spájaním obrazov krajiny s portrétmi členov jej rodiny, vytvára táto séria pre Paolu Salerno akési „podnety pre budúci film“, v ktorom fikcia prerastie do dokumentaristiky.
Paola Salerno získala štipendium výstavy Lyon, September fotografie 2008. Rozhodla sa pracovať v Neapole, blízko svojho rodiska, aby nadviazala na zvyšky prežitých emócií, na neprebádané stopy, na zatiaľ neobjavené cesty, na spomienky, ktoré treba oživiť, v surovej realite čeliacej bez akéhokoľvek afektu alebo nostalgickej melanchólie.
SLUBAN KLAVDIJ
„Moji rodičia opustili Slovinsko, keď bolo ešte súčasťou Juhoslávie a keď ešte neboli mojimi rodičmi. Ich cesta trvala dva mesiace. Bolo to začiatkom šestdesiatich rokov. Mohli sa zastaviť v Taliansku, alebo ísť do Nemecka, alebo tiež zájsť až do Argentíny. Ale keďže moja mama čítala francúzskych klasikov, nie som Talian, ani Nemec, a tiež nie Argentínec. Som Francúz, narodený v Paríži.
Ale s tým, že hneď po mojom narodení ma moji rodičia poslali vychovávať do dedinky na samom konci Slovinska, do Livoldu, vzorovej dediny, ktorú však opustíte pre veľkú mesto, akonáhle sa vám naskytne príležitosť. Cestu mojich rodičov poznám len útržkovito. Spomienky, úsmevné príbehy. Nie je to typ príbehov, ktoré rozprávame zdĺhavo. Je to proste tak. Bez hrdosti, bez hanby. Viem len, že sa v niektorých mestách zdržali dlhšie. Ljubljana, Trieste, Benátky, predovšetkým Mestre, nie tá druhá, Vintimille, Lyon, Paris. A tiež prekračovanie hraníc pešo : medzi Juhosláviou a Talianskom, medzi Talianskom a Francúzskom. Navrhujem aby sme sa vybrali po tej istej ceste, ale v opačnom smere. Pešo a vlakom. S takmer päťdesiatrčným rozdielom. A s rovnako dlhými zastávkami. Tak ako mnoho otázok nemá svoje odpovede, vnímajte potichu túto cestu tam a späť prostredníctvom fotoaparáta.“
Klavdij Sluban
GILLES VERNERET
Fotograf sa svedomito v čase vrátil na miesta, kde Kafka zanechal nejakú stopu, ulice, ktoré dýchali jeho prítomnosťou. Stopy, ktoré sú dnes neviditeľné : byty kde žil a písal, poisťovne a kancelárie, v ktorých pracoval, kaviarne, kde stretával svojich priateľov a lásky, ako napríklad Milenu, synagóga, v ktorej sa modlieval a Múzeum, po ňom pomenované, stelesňujúce jeho nesmrteľnosť, atď.
Práca „archeológa“ umožnila vznik podobám Prahy včerajška a dnes; úžasná mozaika lepenky vzdávajúca hold turizmu.
Nie je možné pridávať komentáre.